„Mária zamysli sa. Vydala si sa za vlkolaka.“
„A?! Je to človek! A ľúbime sa. Prečo by nemohol mať dieťa?“
„Lebo nie je normálny človek.“
„Je! Lepší človek ako je on neexistuje! A bude úžasný otec!“ začala som po nej kričať.
„To nie je len na mne. Rada tak rozhodla. Je mi to ľúto,“ postavila sa a odišla. Hľadela som za ňou ako debil. Nevedela som tomu uveriť. Stráviť to. Domov som prišla neskoro večer. Zavesila som kabát a vošla do obývačky. Remus spal na gauči. Vzala som deku a prikryla ho. Vyšla som opatrne hore na poschodie a osprchovala sa. Keď som zaľahla do postele, všetko sa na mňa zosypalo. Ležala som pod perinou a plakala. Tá nespravodlivosť ma veľmi bolela.
„Láska?“ vošiel zrazu Remus. Prestala som a utrela si slzy.
„Áno?“
„Čo sa deje?“ sadol si ku mne na posteľ.
„Nič. Zobudila som ťa?“
„Nie ale počul som tvoj plač. Čo sa stalo?“
„Nič,“ snažila som sa to predýchať a hrala som sa na hrdinku ktorej je fajn.
„Nie som debil. Hovor. Prosím,“ chytil ma za ruku. Posadila som sa a silno ho objala. Stisla.
„Zamietli nám žiadosť,“ vysypala som počas plaču.
„Zlato,“ hladil ma po chrbte,“ to bude dobré. Uvidíš. Možno to tak má byť.“
„Nie nemá!“ odtiahla som sa,“ ja chcem dieťa! Hoci adoptované! No chcem! Ty to nikdy nepochopíš. Ja viem, že by som bola dobrá matka.“
„Prečo nám neschválili žiadosť?“ spýtal sa. Nevedela som čo povedať.
„Lebo..“
„Lebo som vlkolak?“ dokončil keď som čušala. Opatrne som prikývla.
„Hádala som sa. Im je to jedno.“
„Vidíš. Nikto nechce aby sme mali dieťa.“
„Práve preto ho chcem mať! Ľúbim ťa. Ty mňa nie?“
„Nen tu nejde o to či ťa ľúbim. Pravdaže ťa ľúbim. Ale hovoríme o dieťati. Nevinnom. Čo myslíš? Aký bude mať život s otcom vlkolakom?“ zas tie jeho reči....
„Taký ako ja život s manželom vlkolakom. Rozprávkový.“
„Prestaň,“ zahriakol ma.
„Neprestanem!“
Zdvihol sa a šiel preč. Raketovo som sa postavila.
„“Samozrejme“. Potrebujeme riešiť problém, utečieš.“
„Tu nie je čo riešiť. Vieš za koho si sa vydala. A mohla si počítať aj s týmto.“
„Nie nepočítala som! Chceli sme si adoptovať dieťa!“
„Ale ja som vlkolak!“
Podišla som k nemu a poriadnu mu vlepila: „a ja som žena! Ktorá potrebuje mať dieťa s človekom ktorého ľúbi!“
Chvíľu na mňa hľadel s prekvapeným výrazom a potom ma začal bozkávať. Keď sa to už nedalo vydržať, začali sme sa navzájom vyzliekať.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
hereiam
29. 9.sept. 2012 12:49
ty to dieťatko zariadiš, však?
Napíš svoj komentár