„Mám to brať tak, že súhlasíš s vlastným dieťaťom?“
„To som zas nepovedal,“ hladil ma po nahom ramene.
„Čo?“ posadila som sa,“ ale veď si .....“
„Minulý týždeň si krvácala.“
„Takže ty so mnou spávaš podľa mojich dní?“
„Zlatko pozri, aj ja chcem dieťa. Ale bojím sa toho.“
„Nemáš čoho. Nemusí byť vlkolak.“
„Ak bude? Ak sa bude hanbiť za otca?“
„Nič z toho sa nestane,“ pohladila som ho po tvári,“ len prosím. Predsa musíš chcieť aby sa naša láska naplnila. To k tomu patrí.“
Povzdychol si: „dobre.“
Zahľadela som sa mu do očí: „dobre čo? Súhlasíš aby sme mali vlastné dieťa?“
Prikývol. Rozžiarila som sa a skočila na neho: „ľúbim ťa! Nadovšetko!“
Rozosmial sa: „aj ja teba. Neskutočne.“
Začala som ho bozkávať.
O osem mesiacov:
Sedela som na studených kachličkách v kúpeľni a plakala. Už som nevládala. Ničilo ma to. Všetko dookola. Hlavne usmievavé tváre.
Niekto zaklopal. Prestala som nariekať a zhlboka sa nadýchla: „áno?“
„Si v poriadku?“ spýtal sa Remus.
„Áno,“ zaklamala som.
„Otvor.“
„Je odomknuté.“
Vošiel a pozrel na mňa na zemi: „láska no tak. Vstaň lebo nachladneš.“
Pokrútila som hlavou a znovu plakala.
„Si len v nočnej košeli a kachličky sú studené. Čo je?“ kľakol si ku mne.
Po chvíli som priznala pravdu: „zase.“
Zatváril sa v zmysle, že chápe a chytil ma za ruku. Postavil ma: „nie je to katastrofa.“
„Pre teba nie! Dokonca si každý mesiac vydýchneš, že krvácam!“
„Chceš sa zas hádať?“
„Nie! Chcem aby si prejavil aspoň trošku snahy, radosti a ak sa to nepodarí tak smútku!“
„Takže sa chceš hádať,“ dal si ruky vbok,“ vieš prečo nepociťujem radosť? Lebo sme sa cítim ako stroj na spermie! Spávame spolu každú noc a po všetkom sa len otočíš na druhý bok a nič viac!“
„“Samozrejme“.... ja som tá zlá.“
„To som nepovedal. Len to preháňaš. Kedy naposledy si mi povedala, že ma ľúbiš? Už si to ani nepamätám.“
„Prečo nepriznáš, že si rád, že som ešte neotehotnela?“
„Prečo nepriznáš, že to tak možno má byť?“
„Lebo nemá!“ naštvane som otvorila dvere a so slzami v očiach šla do spálne.
„Ja nie som rád, že ešte nemáme dieťa,“ prišiel za mnou.
„Správaš sa tak. A to dieťa nechceš. Cítim to,“ vzala som perinu a vankúš.
„Zas preháňaš.“
„Fajn,“ podala som mu to,“ môžeš ísť spať do obývačky.“
„To, že nemáme dieťa môže byť rovnako tvoja vina nie moja,“ povedal mi rovno do očí.
Dala som mu facku: „vypadni!“ rozplakala som sa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár