„No... skús sa vyjadriť,“ ozvala som sa po chvíli ticha.
„Keď... neviem čo sa v takejto situácií hovorí.“
„Že si šťastný? Že sa tešíš? Keď otehotnela Lily, James ju požiadal o ruku.“
„My už manželia sme. A nie je to taká istá situácia.“
„“Samozrejme“,“ postavila som sa,“ ty si vlkolak však? Ak s tým začneš, nakopem ťa.“
„Začínajú v tebe pracovať tehotenské hormóny?“ tiež sa postavil a stáli sme oproti sebe.
„Nie nezačínajú! Len chcem tak veľa aby si sa tešil, že som tehotná?“
„Nen ale ja sa bojím. Nechápeš to?“
„Čoho?! Nezožerie ma zaživa! Ja nie som vlkolak a ty nie si monštrum! Možno ani nebude mať tieto tvoje gény. A aby si mal dušičku na pokoji, budem piť protivlkolačí elixír. Spokojný? Ale ja sa na to dieťatko teším.“
Čušal. A toto bolo presne to, čo som na ňou neznášala. Pozrela som na hodinky, vyliala kadičku do wc, spláchla a šla do spálne. Obliekala som sa na nočnú do nemocnice.
„Nen...“
„Remus prv si dôkladne premyslí ako sa zachováš. Idem do práce. Maj sa,“ odišla som. Chcela som mu nechať čas aby sa spamätal, lebo bol z tejto novinky úplne mimo. A ja? Žiarila som šťastím. Dieťatko som chcela. A otcom je človek ktorého ľúbim. Či sa už zachová ako debil alebo opäť dokáže ako ma ľúbi, je jeho vec. Po nočnej som sa vrátila domov. Čakala som, že Remus bude spať, no videla som svietiť lampu v obývačke. Vošla som a našla Remusa ktorý sedel na gauči a plakal.
„Zlato? Čo je?“ podišla som k nemu.
„Chcel som odísť.“
Vyschlo mi v krku a do očí sa mi nahrnuli slzy: „ty sa rozchádzaš?“
„Povedal som, že chcel som, nie, že chcem,“ pozrel na mňa uslzenými očami.
„Nechápem,“ hľadela som na neho.
„Balil som si v spálni kufre, keď som našiel toto,“ podal mi môj zápisník. Čierny. Tam som písala veci tých osem mesiacov ktoré som nebola schopná otehotnieť. Vylievala som si tam dušu strašnými slovami.
„Zlato, to bolo kedysi....“
„Ty si ma nenávidela,“ plakal.
„Nie. Zlatko, len som mala zlosť. Ale to prešlo.“
„A emotionless (bezcitný)?“
Spomenula som si na báseň ktorú som napísala po najhoršej hádke keď priznal, že je rád, že som neotehotnela. Síce to povedal v zlosti no v tom okamihu som sa psychicky zložila a napísala toto:
Hey dad
I’m writing to you
not to tell you, that I still hate you
just to ask you
how you feel
and how we fell apart
how this fell apart
are you happy out there in this great wide world?
do you think about your son?
when you lay your head down
how do you sleep at night?
do you even wonder if we’re all right?
but we’re all right
we’re all right
(Hej tati,
píšem ti, nie preto, aby som ti povedal, že ťa stále nenávidím
Len sa chcem spýtať, ako sa cítiš,
a ako to, že sme od seba oddelení
si šťastný v tom svojom divokom svete?
Myslíš na svojho syna?
Keď si položíš hlavu ako sa ti v noci spí?
Uvažoval si nad tým, či sme v poriadku?
Sme v poriadku, v poriadku........)
it’s been a long hard road without you by my side
why weren’t you there all the nights that we cried
you broke my mother’s heart
you broke your child for life
it’s not ok,
but we’re all right
I remember the days, you were a hero in my eyes
but those were just a long lost memory of mine
I spent so many years learning how to survive
Now, I’m writing just to let you know that I’m still alive
(Je to dlhá cesta bez teba po mojom boku
Prečo si tu nebol, keď sme v noci plakali?
Zlomil si mojej mamke srdce, zničil si svoje dieťa
Nie je to ok, ale sme v poriadku
Pamätám si na dni, keď si bol hrdina v mojich očiach
Ale sú to len moje stratené spomienky
Strávil som niekoľko rokov učením, ako prežiť
A teraz ti píšem, len aby si vedel že som stále nažive)
the days I spent so cold, so hungry
were full of hate
I was so angry
those scars run deep inside this tattooed body
there’s things I’ll take, to my grave
but I’m okay
I’m okay
(Dni, ktoré som strávil, boli tak chladné, tak hladné
Boli plné nenávisti, bol som tak naštvaný
jazvy sa vryli do môjho potetovaného tela
sú veci, ktoré si vezmem do hrobu.
Ale som ok, som ok.)
sometimes…
I forgive
yeah and this time
I’ll admit
that I miss you, said I miss you
(A niekedy ti odpustím
a teraz uznávam,
že mi chýbaš)
„Vždy som ťa ľúbila. Len proste musíš pochopiť čo pre mňa to dieťa znamená.“
„Už viem,“ zrazu ma silno objal. Úplne inak ako inokedy,“ nechcem ti ublížiť a nechcem ublížiť ani dieťatku. Nebude ma nenávidieť.“
Rozplakala som sa ešte viac a hladila ho po chrbte: „bude hrdé na svojho tatka. Prisahám.“
„Prepáč, že som sa správal ako idiot.“
„Prepáčene,“ trošku som sa odtiahla,“ poďme do spálne. Som unavená a chcem ťa mať pri sebe.“
Pobozkal ma a ťahal hore. Ľahli sme si pod perinu a objal ma zozadu. Usmiala som sa a cítila sa najšťastnejšie ako kedykoľvek predtým.
Ruku položil na moje bruško a pošepkal: „ľúbim vás obidvoch.“
„Aj my teba,“ odpovedala som a po chvíli zaspala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
hereiam
14. 10.októbra 2012 19:25
krásne si to zase vyriešila a tá báseň, páni, ja by som po anglicky teda žiadnu napísať nevedela
Napíš svoj komentár