--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
1.9.
„Odnesiem si to aj sama,“ smiala som sa pri dverách s kuframi.
„Nie. Si tehotná. Teraz musíš na seba dávať pozor. Teda na vás obidvoch,“ tvrdo stál na svojom Remus.
„Mám prútik. Ale ak chceš, pokojne poď so mnou.“
A vážne ma odprevadil až do Rokfortu. Bol neskutočný. Tak ako bol predtým proti dieťaťu, teraz ma doslova niesol na rukách. Nechcelo sa mi od neho odísť. Hlavne teraz.
„Sľúbila si to Dumbledorovi. Cez víkendy budeme spolu. Uvidíš,“ pobozkal ma pred mojim staronovým kabinetom.
„Budeš nás veľmi chýbať,“ pohladila som ho po tvári.
„Aj vy mne,“ držal ma na brušku a zvonu sme sa bozkávali.
„Ehm ehm...,“ započuli sme za sebou. Nevenovali sme tomu pozornosť. Šlo len o nás a naše bozky. No keď sa to zopakovalo ešte raz, pozreli sme sa naľavo odkiaľ to šlo. Stála tam nižšia, nie príliš atraktívna žena v hnusnom ružovom oblečení. Dobre, nosievam ružové vlasy, občas aj oblečenie no toto bolo moc a k jej veku prehnané. Ešte nahodila ten najmenej úprimný úsmev aký som kedy videla.
„Áno?“ stále som sa usmievala.
„Pani Lupinová?“
„Áno.“
„Dobre vedieť,“ pozrela ešte na Remusa a odišla. Netušila som kto to je, čo tu robí no hlavne to neveštilo nič dobré.
„Kto to bol?“ spýtal sa ma Remus.
„Neviem. Kašli na to,“ chytila som ho za ruku a šepkala,“ zase pôjdeš za vlkolakmi?“
„Vieš, že nikto iný sa na to nehodí. Ale neboj, v piatok sa stretneme doma dobre?“
Usmiala som sa: „Dobre. Ľúbim ťa.“
Lúčili sme sa ešte pár minút kým naozaj neodišiel a začala som sa vybaľovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár