A začala sa drezúra.
Vzala som si v kabinete učebnice (dvesto rokov starú ktorá vyhovovala ministerstvu) a otvorila dvere. Skoro som dostala infarkt keď som zbadala Dolores.
„Ahoj,“ pozdravila som ju,“ potrebuješ niečo?“
„Áno. Porozprávať sa s tebou.“
„Ale ja mám o tri minúty hodinu,“ snažila som sa rozhovoru vyhnúť.
„Ja tu rozhodujem a myslím, že päť minút z hodiny ti odpustím,“ usmiala sa. Najradšej by som jej jednu vrazila. No hrala som jej hru.
„Dobre,“ pustila som ju ďalej,“ o čo ide?“
„Vieš... potrebujem niečo s čím mi dokážeš pomôcť len ty.“
„Dolores toto vyzerá na dlhšie ako päť minút tak sa vykokci.“
Upriamila na mňa pohľad: „dobre. Chcem veritaserum.“
Začala som tušiť kam to smeruje a nepáčilo sa mi to.
„A odo mňa žiadaš?“ prekrížila som si ruky.
„Aby si mi ho pripravila.“
„To nie je hocijaký elixír. Pripravuje sa dva mesiace.“
„Ja ho potrebujem hneď.“
„Tak mi „prepáč“ ale vo vrecku veritaserum nenosievam a ani ho bežne nerobím. Daj mi dva mesiace a budeš ho mať.“
„Myslela som si, že si vynikajúca v elixíroch,“ znovu ten úsmev. Vnútri som explodovala.
„Som. A dokážem ti to. Daj mi dva mesiace.“
„Tak dobre. Som ochotná počkať,“ otočila sa na opätku a odišla. Vyplazila som za ňou jazyk. Krava.
Víkend:
„Myslí si, že som teraz jej poskok. Mám jej donášať na učiteľov, trestať žiakov a ešte variť veritaserum aj keď boh vie načo jej bude!“ nervami vo mne kypela žlč. Stála som pred Remusom ktorý sedel na posteli v našej izbe na Grimmauldovom námestí.
„Ty kľaješ po muklovsky? Musela ťa naozaj naštvať,“ povedal Remus a prebodla som ho pohľadom,“ dobre, chápem. Som ticho a počúvam.“
„Neuťahuj si zo mňa,“ buchla som ho.
„Zlato pozri,“ chytil ma za ruky a stiahol na kolená,“ ja viem, že je to hrozná žena. Ale musíš ju brať s rezervou. Tým, že si s ňou, môžeš donášať Dumbledorovi, vieme čo chystá ministerstvo a po ďalšie dávaš pozor aby neubližovala ešte viac. Odhovorila si jej fyzické tresty.“
„Dobre, ale namiesto toho vydiera. A deti chodia s krvavými rukami!“
„A ty im dávaš odvar aby sa im to zahojilo. Pozri... musíš s ňou byť zadobre. A som za to na teba hrdý,“ bozkal ma. Nechala som sa a usmiala sa.
„Čo to vidím? Úsmev?“ smial sa.
„Možno. Ale netušíš ako sa cítim keď ostatní strážia proroctvo, ty si medzi vlkolakmi a ja? Sedím v škole na riti a som poskokom Dolores. Ubíja ma to.“
„Nen dosť. Každý jeden z rádu ma svoju prácu. Tvoja je Dolores. A robíš to úžasne. Tak už o tom nehovorme. Rozoberáme to na schôdzach, potom spolu, kedy naposledy sme rozprávali o niečom inom ako je rád alebo Dolores alebo Voldemort?“
„Ale to sú dôležité témy.“
„ Súhlasím ale je mi z toho všetkého zle. A nechcem aby mi bolo zle aj keď som s tebou osamote.“
Ostala som na neho zarazene hľadieť a po chvíli som sa spamätala: „prepáč. Preháňam to. Sme manželia a akosi som na to popri všetkému zabudla. Prepáč,“ pohladila som ho a pobozkala.
Silno ma objal: „ľúbim ťa.“
„Aj ja teba,“ pošepkala som mu do ucha a pomaly mu začala rozopínať gombíky na košeli. Samozrejme, že pochopil, pretože o pár minút sme obidvaja nahí splynuli v jedno a znovu som cítila, že som milovanou ženou a manželkou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ale nepíšeš zle. Len by som sa z kontextu rád viac dozvedel o deji. A mohlo by to byť napínavejšie. A vtipnejšie.