„To je v poriadku,“ upokojovala som ju.
„Veď ty si ráno mala ísť domov a ostala si tu, chodila za Arthurom. Ďakujem,“ opäť tie slzy.
„Je to moja práca, samozrejmosť a hlavne ma to robí šťastnou,“ priznala som.
„Si úžasná liečiteľka a neskutočný človek.“
„Molly prestaň. Buď šťastná,“ pomaly som ju pustila a začali mi ďakovať aj deti. Bol to neopísateľný pocit. Svoju prácu som milovala a nikdy by som nechcela robiť nič iné.
„Ako sa máš?“ pozrela som na Arthura keď som prijala ďakovania a pochvaly.
„Už dobre.“
Pol hodinu sme sa všetci spoločne rozprávali a potom Molly poslala deti s Harrym vonku. Ja, Remus, Moody a Molly sme si sadli na stoličky k Arthurovej posteli.
„Stále nechápem ako je možné, že to Harry videl v sne,“ povedala som, čo som chcela vedieť odkedy Arthura priviezli.
„Možno, že si len myslel, že spí,“ pozrel na mňa Remus.
„Tak potom čo to bolo keď nie sen?“ pridala sa Molly.
„Možno nebol v hrade,“ uvažovala som.
„Čo? Veď bol v posteli. Prebudil všetkých krikom,“ neveril mi Remus.
„Telo a myseľ sú dva,“ dostávala som sa k tomu čo som chcela povedať.
„Ty si myslíš, že sa stal hadom niekoľko kilometrov od hradu?“ smial sa mi Arthur.
„Nie. Ja len vravím, že ak to nebola vidina ani sen, musel byť logicky jeden z tých dvoch ktorí tam boli.“
„Nen teraz sme si ujasnili, že bol v hrade,“ nerozumela Molly.
„Áno, ale mysľou nie. Mysľou mohol byť v hadovi. V živej bytosti nemusí byť len jedna myseľ.“
„Čo?“ stále nechápala.
„Harrymu sa mohol niekto nabúrať do mysle. Preto Harry videl čo urobil. A keďže sa stalo to čo sa stalo, nedopadne to dobre.“
Ostali ticho na mňa hľadieť. Určite to tak bude. Cítila som to.
„A... to mi pripomenulo, že ťa zháňal Dumbledore. Máš za ním prísť,“ povedal Moody.
„O čo sa stavíte, že pôjde o oklumenciu?“ usmiala som sa.
K večeru som sa vybrala za Dumbledorom. Presne ako som si myslela, požiadal ma o to, aby som Harryho naučila oklumenciu. Čo nie je práve najzábavnejšie ale rozhodne najvážnejšie hneď po neodpustiteľných kliatbach. Oklumenciu som sa učila len zo zvedavosti a nemusela som ju nikdy praktizovať. Remusa som nepodvádzala a Dolores je taká hlúpa, že určite ani nevie čo to oklumencia je. Nad touto mojou myšlienkou som sa zabávala, keď som sa ponáhľala za Remusom na Grimmauldovo námestie stráviť krásne Vianoce spolu s Weasleyovcami a Siriusom. Zašla som za roh hradu keď som pre nepozornosť do niekoho vrazila.
„Pardon,“ odhrnula som si dlhé vlasy a uvidela Sibylu,“ prepáč. Nedávala som pozor,“ s úsmevom som jej pomohla na nohy. Mala sklenené začervenané oči a bol z nej cítiť alkohol. Prišlo mi jej ľúto. Veľmi. Veď sú Vianoce.
„To nič moja. Je mi fajn,“ oprela sa o stenu. Bola ako delo.
„Pomôžem ti do kabinetu? Uvarím ti čaj?“ skúsila som.
„Nie, ďakujem ti. Dôjdem tam aj sama,“ pomaličky sa otočila a pokračovala cestou.
„Tak šťastné a veselé Vianoce,“ zapriala som sa a šla tiež ďalej.
„Aj vám.“
Rozosmiala som sa a otočila: „to mi zrazu vykáš?“
„Nie. Veď tu nie si sama.“
Obzrela som sa po prázdnej chodbe: „Sibyla ale nik tu nie je. Sú vianočné prázdniny.“
„Ale ja ich prajem aj tomu čo nosíš pod srdcom,“ zašla za roh.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
hereiam
13. 11.novembra 2012 19:30
jeeej bejby
Napíš svoj komentár