„Áno,“ usmial sa a položil ju späť na umývadlo. Došiel ku mne a objal ma. Nemala som slov.
Triasla som sa a plakala. Všetko na mňa doľahlo a šlo vonku. Všetky pocity.
„Neplač,“ hladil ma po vlasoch,“ budeme mať dieťatko.“
„Bojím sa.“
„Čoho?“ trošku sa odtiahol, utrel mi slzy a hľadel do očí.
„Že sa stane to čo predtým. Že potratím.“
„To sa už nestane. V Rokforte, nemocnici tu si v bezpečí. Nijaká Bella sa už k tebe ani
nepriblíži. A teraz mi tu sľúb, že si budeš dávať pozor a čo sa týka rádu, o nič iné okrem
Dolores sa starať nebudeš.“
Zhlboka som sa nadýchla a prikývla. Opatrne som ho pobozkala.
„Ale si šťastný?“ spýtala som sa.
„Samozrejme. Ale budeš brať protivlkolači elixír. To je moja podmienka.“
„Súhlasím,“ slzy mi zmizli a šťastne sme sa objímali. Potom som odložila všetky veci a akoby
nič sme sa vrátili k ostatným oslavovať Vianoce.
O 6 dní:
S Remusom sme sa rozhodli túto novinku ešte nikomu neoznamovať. Nechcela som
predbiehať a privolať nejaké problémy pre dieťatko. Mala som v pláne počkať aspoň dva
mesiace.
Takto som ležala v posteli vedľa Remusa. Mala som divné pocity a prebudila som sa. Pozrela
som na Remusa a ten tvrdo spal. Pomaličky som sa postavila, došla k dverám a zišla schodmi
do kuchyne. Rozhliadla som sa. Niečo ma tu ťahalo. Nadýchla som sa a zašla do komory kde
bolo uskladnené jedlo. Zbadala som mrkvu a odhrýzla si. To nebolo ono. Hodila som ju do
koša a skúsila džem. Ani to nebolo ono. Otočila som sa a zbadala nejakú nádobu. Otvorila
som ju a neskutočne mi to voňalo. Vzala som do ruky surové mäso a odhrýzla si. Od tej
lahodnej chuti sa mi až podlomili kolená, sadla som si na zem a jedla. Vtedy sa otvorili dvere
a vošiel Remus.
„Nen?“
Ostala som zarazená s mäsom v ústach.
„Zbláznila si sa? Čo to robíš?“ vzal mi všetko z rúk.
„Nie, nezbláznila. A vráť mi to.“
Začali sme sa o to mäso naťahovať. Nakoniec položil mäso a chytil mi ruky.
„Nen! Upokoj sa. Uvedomuješ si vôbec čo robíš? Jedla si surové mäso.“
Prestala som sa brániť a až vtedy mi došlo čo robím. Pustil ma a šokovane som si utrela
krvavé ústa.
„Ja som jedla surové mäso?“
„Áno. A myslím, že je čas začať brať elixír,“ chytil ma za ruku a ťahal preč. Zatvorila som sa
v kúpeľni a umyla sa. Nechcela som uveriť tomu čo som práve spravila. Ráno som si urobila
elixír, vypila ho a hodinu trávila tým, že som zvracala.
Deň návratu do školy:
Zaklopala som na dvere Ronovej a Harryho izbe. Otvoril mi Harry.
„Ahoj.“
„Ahoj. Videla som dole Rona. Potrebovala by som sa s tebou porozprávať. Môžem?“
Prikývol a pustil ma dnu. Sadol si na posteľ. Ja som vzala stoličku a sadla si oproti nemu.
„Vieš, to čo sa stalo na začiatku prázdnin s tým hadom.... viem, môže ti to pripadať, že
kebyže sa ti to nesníva, nezachránili by sme Arthura, lenže také niečo sa nesmie opakovať.“
„Ja som to neurobil naschvál.“
„Nič iné ani netvrdím. Ale má to veľké riziká. Preto od teba potrebujem vedieť, či sa ti takého
veci snívajú častejšie.“
Chvíľu na mňa pozeral a potom pokýval hlavou: „nie.“
„Dobre,“ usmiala som sa,“ lenže nemôžeme riskovať, že sa to zneužije proti tebe. Preto ma
Dumbledore poprosil aby som ťa naučila oklumenciu. Máš už pätnásť rokov a myslím, že
s tebou môžem hovoriť ako s dospelým. Keď bol Voldemort pri sile minule, a bola vojna,
s obľubou čítal myšlienky a vchádzal do mysle. Preto sa toho tak bojíme. Oklumencia je
spôsob ako si myseľ uzatvoriť a nepustiť do nej druhých. To ťa naučím. Spolu to zvládneme.“
„Čiže budem mať s tebou hodiny naviac.“
„Snáď až tak trpieť nebudeš,“ smiala som sa.
„Nejde o to. Si najlepšia profesorka na škole.“
„Oooo ďakujem,“ zas som sa zasmiala.
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ trochu váhal.
„Ak budem vedieť odpoviem.“
„Prečo ho voláš menom Voldemort? Väčšina sa toho bojí.“
„Poviem ti to ale nesmieš to povedať Molly. Hnevala by sa.“
Prikývol.
„Podľa mňa si nezaslúži aby som sa ho bála a skláňala sa mu tým, že ho nebudem menovať.
Kvôli nemu som sa nerozprávala s Remusom 12 rokov a kvôli nemu som stratila piatich
veľmi dôležitých ľudí, ktorí sú doteraz v mojom srdci. Tvoji a moji rodičia nemali zomrieť za
takýchto okolností.“
„To máš pravdu,“ pošepkal.
„Obed!“ ozval sa zdola Mollyn hlas.
„Tak ja idem. Uvidíme sa v škole,“ objala som ho a šla preč.
„Nena?“
„No?“ ešte som sa v dverách otočila.
„Kto bol ten piaty dôležitý človek?“
Ani som nevedela prečo, priznala som nakoniec: „moje a Remusove nenarodené dieťatko,“
odpovedala som a zatvorila za sebou.
V strede chodby som sa oprela o stenu a chytila si brucho: „prosím, teba už nechcem stratiť.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
fartgas
18. 11.novembra 2012 20:57
velice dobrééé
Napíš svoj komentár