Nena:
„Neviem čo si mám vybrať,“ hľadela som na brožúry o povolaniach,“ ministerstvo nikdy, banka nikdy, ani toto, ani toto, ani toto.... asi keď zajtra pôjdem za McGonagallovou poviem, že chcem byť spisovateľka a, že študovať ďalej nebudem.“
„Preháňaš,“ povedal Remus a pozeral si ich tiež oproti mne. Sedeli sme za stolom v núdzovej miestnosti. Stále viac a viac sme sa začali stretávať, rozprávali sa, zdôverovali sa jeden druhému a hlavne...... tešilo nás to. No nechceli sme sa stretávať otvorene. Tak sa už tri mesiace stretávame tajne.
„A na čo iné mám?“
„Máš najlepšie známky,“ povedal otvorene. Čo ma vnútri rozohrialo.
„Ty ich máš najlepšie,“ vzdala som to.
„Budeme sa teraz hádať?“
„Nie, jasné že nie,“ hľadela som na neho.
„Chcel by som ti niečo povedať,“ v jeho hlase som počula váhanie,“ ale.. neviem do akej mieri by som mal.... bojím sa či sa nenahneváš.“
Srdce sa mi rozbúchalo. Usmievala som sa. Už dva mesiace na to čakám. Kým sa rozhýbe. Prišla som na to, že sa mi veľmi páči. Netušila som čím to bolo, no získal si ma tým aký je opak oproti mne. Tichý, milý, neutrálny, nie je neextravagantný. A cítila som, že z jeho strany je to to isté.
„Nahnevať? Neboj. Nenahnevám sa,“ usmiala som sa od ucha k uchu.
„To by bolo super.... vieš... keď láska je taká krásna...“
„Súhlasím,“ prikývla som,“ cítiš sa akoby si lietal. Lietal v snoch,“ chytila som ho za ruku. Hľadel na ne.
„Nech robíš čokoľvek, musíš. Už nevládzeš kráčať bez toho druhého.“
„Súhlasím. Láske sa brániť nemá. Aj keď jej to toľko trvá,“ pošepkala som.
„Presne! Preto chcem aby si ho pochopila.“
Úsmev mi zmizol: „čo?“
„No chcem sa spýtať či by si sa nezastala Jamesa u Lily.“
Akoby mi dal tehlou po hlave. Pustila som ho a oprela sa o operadlo: „prosím?!“
„Čo? Veď si povedala, že s tým o láske súhlasíš. On je zaľúbený o veľa viac ako si môžeš vedieť predstaviť.“
„Odchádzam,“ postavila som sa a šla k dverám.
„Nena!“ chytil ma za ruku,“ nechoď. Dobre beriem späť. Už o nich nebudem hovoriť. Prosím nechoď.“
„Ty nič nechápeš! Mne nejde o tých dvoch! Mne ide o tvoju tuposť!“
„Čo?“ pustil ma.
„Ja mám okuliare ale očividne si slepý ty!“ skríkla som.
Pozrel na seba a potom sa obzrel: „čo?“
„Ja som si myslela, že hovoríš o nás!“ skríkla som od hnevu. Nedokázala som sa ovládať.
„Nás?“
„Prestaň lebo ti ublížim!“ odišla som a kráčala chodbou. Chcelo sa mi plakať. James a Lily! A kedy sa niekto bude zaujímať o mňa?! Nie o narcistického debila, ktorý má prázdno v hlave?!
„Nena!“ utekal za mnou.
„Daj mi pokoj!“ rozbehla som sa
„No tak stoj.“
„Nie!“
„Stoj!“ chytil ma a prudko otočil. Chcela som na neho kričať, no začal ma bozkávať. Keď som si to uvedomila, už som iniciatívu prevzala ja.
„To ti trvalo,“ povedala som keď sme sa oddelili.
„Ja...len... došlo mi o čom hovoríš neskôr...“
Hľadela som si na topánky. Hnevala som sa.
„Prepáč. Tiež k tebe niečo cítim.“
„Niečo?“ pozrela som na neho,“ cítiť sa dá odpor, nenávisť a tak ďalej...“
„Ja rozhodne niečo o veľa krajšie. Niečo takéto,“ zdvihol mi za bradu tvár a bozkal ma. Objala som ho.
„Dlho som na to čakala,“ pošepkala som.
„Aj ja. Len...“
„Len?“
„Nechaj to tak,“ usmial sa a pohladil ma po tvári.
Remus:
„Len“ som vlkolak, pomyslel som si.
„A... teraz akože... čo je medzi nami?“ hľadela mi do oči. Keby vedela s kým sa teraz rozpráva, nevyzerala by tak kľudne v očakávaní. No práve ten pohľad ma roztápal. A zúfalo som ju chcel. Aj... napriek klamstvu.
„Nechcela by si so mnou chodiť?“
Rozžiarila sa: „to vážne?“
Prikývol sa. A som v riti. Nahla sa ku mne a jemne ma pobozkala.
„A...chceme aby to ostatní vedeli?“
„Ja sa už nechcem skrývať,“ usmiala sa. Prikývol som. Keďže už bolo dosť neskoro, šli sme do klubovne. Chalani tam neboli.
„Ešte mám domácu z elixírov. Zajtra?“ usmiala sa. Prikývol som a dal jej bozk na líce. Všetci s klubovni stíchli a hľadeli na nás. Ešte som ju pohladil na tvár a šiel hore. To nedopadne dobre, to nedopadne dobre, to nedopadne dobre....opakoval som si v mysli. Vošiel som do izby a chalani si ma ani nevšímali. Boli v silnej debate o neviem ani čom. Ľahol som si na posteľ a zatvoril oči. Ale za tie bozky to stojí, ozvalo sa mi v mysli a úsmev sa mi vrátil. Cítil som sa ako schizofrenik.
„Poď nám pomôcť,“ konečne si ma všimol Sirius.
„S čím?“ posadil som sa.
„Plánujeme čo urobíme o týždeň pri splne,“ vysvetlil James.
„Prestaňte. Už by ste sa mohli začať správať normálne.“
„Čo ti zas sadlo na nos? Vždy si rád keď ideme s tebou.“
„Je to nebezpečné.“
Postavil sa James od stola a prisadol si ku mne: „obyčajne máš výčitky až po všetkom. Čo sa deje?“
„No...keďže to už všetci dole videli tak sa to ráno aj tak dozviete,“ rezignoval som,“ chodím s Nenou.“
Sirius si povzdychol, vybral z vrecka mince a dal ich vysmiatemu Jamesovi do ruky.
„Čo?“ nechápal som.
„Stavili sme sa, že kde chodíš keď nie si s nami. Čo sa začalo podozrivo stávať čoraz častejšie. Povedal som, že chodievaš za Nenou,“ vysvetlil James.
„Vy ste sa stavili?“ postavil som sa.
„Veď si stále preč. Zaujímalo nás to ale nechceli sme sa spýtať. Čakali sme kedy nám to ako kamošom povieš.“
„No...už to viete.“
„Takže... ako sa to všetko stalo?“ vzal si stoličku Sirius a prisadol si oproti.
Rozprával som im ako sme sa stretávali, ako sa mi páči. Bolo to divné, nevedel som to vyjadriť slovami no moje chlapské rozprávanie o láske zrejme ako chlapi pochopili.
„No vidíš. Máte naše požehnanie,“ smial sa James,“ ale teraz žarty na bok. Dosiahneš aby sa ma Nena pred Lily zastala.“
„Skúsil som.“
„Ale vtedy išlo o niečo úplne iné. Šiel si na to zle. Musíš pred ňou hrať ako na Lily stále myslím, že som sa zmenil.“
„Tak celkom to ale pravda nie je,“ skonštatoval som.
Nadvihol obočie: „ty mne chceš hovoriť o klamstvách? Ty čo klameš Nenu?“
„To je niečo iné.“
„“Samozrejme“. Vždy je všetko iné však? Lebo si vlkolak čo?... Len chcem aby som sa lily páčil. Tak ako ona mne.“
Povzdychol som si.
Nena:
„Vstávaj zaľúbenec,“ hodila do mňa Lily vankúš. Otvorila som oči.
„Čo robíš?“
„Už je ráno,“ začala sa obliekať.
„Ale prečo ma budíš takto?“ vstala som.
„Lebo si určite v snoch lásky. A z toho sa ľahko nezobúdza,“ smiala sa. Vzala som vankúš a hodila ho do nej. Ona do mňa. Začala sa „bitka“. Smiali sme sa ako šialené.
Dole sme zišli dosť neskoro. No na moje prekvapenie sme na raňajkách stretli chalanov. Usmiala som sa na Remusa a aj on na mňa. Postavil sa a došiel k nám.
„Sadnite si k nám.“
„Ale...“
„Nen sú to moji kamoši. Nechcem si vyberať.“
Pozrela som na nich a na Lily. Tá prikývla tak sme sa pridali. Ja som samozrejme sedela pri Remusovi. Bolo to zvláštne. Ale asi treba len zvyk. Po raňajkách sme vyrazili na hodinu.
Ja s Lily sme sedeli ako zvyčajne pred nimi. Ani neviem ako, o šiestej ma Remus odprevadil k McGonagallovej. Pobozkal ma.
„Čo jej poviem? Neviem čo chcem,“ pošepkala som.
„Neboj. Pomôže ti vybrať si,“ usmial sa. Pobozkala som ho a odišiel. Zaklopala som na dvere. Ozvalo sa ďalej a vošla som.
„Dobrý deň slečna Orntová,“ zdvihla zrak od stola,“ posaďte sa.“
„Dobry deň,“ sadla som si oproti nej a hľadela na kopy letáčikov s povolaniami. Toto asi zrejme bude na dlho.
„Prv mi povedzte akú máte predstavu o povolaní.“
„No...ja....teda.. rada čítam a píšem.“
Nadvihla obočie a cítila som sa hneď ako malé dieťa, ktoré niekto karhá: „Aha. Máte tie najlepšie známky a vy rada píšete a čítate?“
Po chvíli horlivého premýšľania čo poviem som len prikývla.
„Nemáte nijakú predstavu?“ pokračovala.
„Od malička som chcela byť spisovateľka... o ničom inom som takpovediac ani nerozmýšľala.“
„Aha. Chápem. Ale uvedomujete si, že popri tom môžete aj pracovať?“
„Čo?“
„Myslím to tak, že napríklad teraz študujete a popritom píšete ako som sa dopočula,“ priznala. Nevedela som čo povedať.
Vyšlo zo mňa len: „dopo... aha... chcela som na čarovaní dávať pozor, ale proste... neovládla so...“
„Keby ste nemali známky aké máte už dávno to riešim. Lenže zvykla som si, že sa ovládať nedokážete. A myslím, že toto je vlastnosť podľa ktorej sa budeme rozhodovať. Takže môžeme vynechať ministerstvo a aurorov.“
„Súhlasím. Ešte by som ministrovi niečo nevhodné povedala pri mojej úprimnosti a pojašenosti a bolo by zle. A pri auroroch je dôležitá sústredenosť.“
„Čo vám nikto nenadelil, priam naopak. Čo banka?“
Zamyslela som sa: „to ma neláka. Príliš hmotné bez fantázie.“
Zdvihla pohľad od letáčikov a pozrela na mňa: „pri povolaní fantázia? Ako dospelá čarodejnica sa musíte ovládať. Obzvlášť v povolaní.“
Prikývla som. Takto to bude nadlho.
„Viete...ja... uvažovala som nad liečiteľstvom.“
„Vážne? To nie je zlý nápad,“ konečne som sa prestala cítiť neisto.
„Viete mne kvázi pracovné... povolania bez citu nehovoria nič. Práca s ľuďmi a pomáhať im, to by ma zaujímalo. Teda ak viete ako to myslím.“
„Ako liečiteľku si vás viem predstaviť. Pôjdete sa porozprávať s madam Pomfreyovou do nemocničného krídla a takto si utvoríte najlepší obraz čo vás čaká. Dobre?“
„Samozrejme,“ usmiala som sa,“ čakala som, že tu budeme celú noc a zistíme, že som stratený prípad.“
„Úprimne? Aj ja,“ kútiky sa jej vydvihli do úsmevu.
„Ďakujem za všetko. Dovidenia.“
„Dovidenia.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sugy1
18. 8.augusta 2012 10:45
@luthien @ouch o tejto fanfiction viete?
Napíš svoj komentár