„Prestaňte! Neopovážte sa ísť von! Ocko tu nie je,“ tak mi šibalo z bolesti, že som kričala na deti, ktoré sa ešte ani nenarodili. Bála som sa. A veľmi.
Po štyroch hodinách som ležala na gauči a vyšli mi slzy. Bolesti boli stále väčšie a väčšie. Veľmi som pri sebe chcela Remusa. A ostala som tu sama. Vedela som, že by som mala ísť do nemocnice, ale to nepripadalo do úvahy pokiaľ som nevedela kde je Remus s ostatnými a čo sa deje. Vtom niekto otvoril vchodové dvere.
„Remus?!“ zakričala som. No nebol to on.
„Ahoj,“ pozrela na mňa Molly,“ kde sú všetci?“
„Neviem!“ skríkla som na celú miestnosť.
Zahľadela sa na mňa prekvapene a hneď pochopila: „ty rodíš?“
„Nie. Čakám na Remusa,“ skrčila som sa a zhlboka predychavala hroznú bolesť.
Podišla ku mne: „ty sa celá trasieš. Ľahni si. Pozriem sa.“
„Molly ja viem, že rodím! Ale do nemocnice nejdem pokiaľ neviem čo je s Remusom a ostatnými!“
„Chceš aby sa deťom niečo stalo? Ideš do nemocnice.“
„Molly nie.“
„Remusovi nepomôžeš tým, že porodíš mimo nemocnice a niečo sa stane tebe alebo malým,“ vzala kufor a donútila ma poslúchnuť ju. Cestu som vôbec nevnímala. Bolesti sa zväčšovali v čoraz menších frekvenciách a nevládala som.
Uvedomila som si čo sa deje až keď ku mne prišla na izbu Amanda a vyšetrila ma.
„Takže dnes porodíš,“ usmiala sa,“ vie Remus, že si tu?“
Pokrútila som hlavou: „Molly ho mala ísť hľadať. Chcem aby tu bol.“
„Neviem či to stihne. Ešte dve kontrakcie a začneš tlačiť.“
„Nesmiem porodiť! Remus mi sľúbil, že bude pri mne.“
Akoby ma počul, otvorili sa dvere a vošiel. Hneď ako som ho uvidela, rozplakala som sa.
„Zlatko,“ chytil ma za ruku,“ prečo si nepovedala, že rodíš?“
„Teraz sa ma nič nepýtaj a drž ma za ruku prosím,“ ďalší príval sĺz a samozrejme aj bolesť z kontrakcie. Áno, odrodiť niekoho druhého som vedela. Aj Harrymu som na svet pomohla ja, lenže ak som mala porodiť ja, to mi také jednoduché neprišlo. Chcela som to mať rýchlo za sebou. Remus ma držal za ruku, druhou mi hladil tvár a presne to som potrebovala. Práve to mi dodávalo silu zatlačiť čo najsilnejšie ako to šlo. Chcela som dieťatko, bolo vysnívane, ale to, čo som cítila keď som počula plač sa nedalo slovami opísať. Asi preto som sa znovu rozplakala. Teraz s úsmevom.
„Gratulujem maminka a otecko. Máte chlapčeka,“ usmiala sa Amanda a ukázala mi ho ešte špinavého no najkrajšieho na celom svete. Pozrela som na Remusa. Tiekli mu slzy. Pokiaľ som o ňom povedala pár zlých slov keď nechcel dieťa, v tejto chvíli som ich vymazala z pamäte a vedela, že chcel dieťatko rovnako ako ja. Prezrádzal to jeho výraz.
„Ako sa bude volať?“ spýtala sa a podala malého liečiteľke z novorodeneckého, ktorá ho vyšetrovala.
„Casper,“ pošepkala som jej vyčerpane.
„A ďalšie mená máte vymyslené?“ zrejme chcela odpútať pozornosť od bolesti kým príde ďalšia kontrakcia a ďalší pôrod.
„Pre chlapčeka máme Oliver ale ak to bude dievčatko tak to bude zložitejšie. Ja som pre Esteru a Remus je pre Koru,“ odpovedala som jej a zatvorila oči.
„Môže to byť Estera. Zaslúžiš si vybrať meno,“ pošepkal mi Remus.
„To je jedno. Len nech je bábo zdravé,“ dopovedala som a zastonala. Znovu začali bolesti. Keď som započula druhý plač, doslova som sa rozosmiala.
„Nemusíte sa hádať. Je to ďalší chlapček,“ s pobavením povedala Amanda a ukázala mi Olivera. Bol drobnučký a taktiež krásny.
„Nech sa páči mamička,“ prišla ku mne Daniela, liečiteľka z novorodeneckého a podala mi už očisteného a zabaleného Caspera.
„Ahoj Cas,“ pozrela som na neho a so slzami ho objala.
„Je krásny. Ďakujem. Ľúbim ťa. Veľmi,“ povedal Remus a pobozkal ma. Malému dal pusu na čelo. Musela som plakať a nemohla prestať. Nič som nevnímala, až keď sa Amanda postavila, chytila mi brucho a pozrela na Danielu.
„Zakrič na novorodenecké rýchlo!“
„Čo je?“ nechápala som,“ niečo s Oliverom? Veď plače.“
„Remus vezmi jej malého.“
„Čo je?“ tiež sa spýtal a vzal si ho na ruky.
No ja som odpoveď nepotrebovala. Zacítila som ďalšie kontrakcie a o minútu na to Amanda podávala dieťatko ďalšej liečiteľke z novorodeneckého oddelenia.
„Tak a teraz máte dilemu. Dievčatko sa bude ako volať?“ znovu zavtipkovala. Ja som od šoku nebola schopná nič povedať a Remus stál ako stĺp s otvorenými ústami a Casom na rukách.
„Bude to Kora či Estera?“ zopakovala keď sme nereagovali.
„Estera,“ roztrasene odpovedal Remus.
„A myslím,“ hovorila Amanda počas prehmatávania brucha,“ že toto bude posledné.“
„Posledné?!“ vykríkla som,“ štvrté?!“
„Ja za to nemôžem,“ rozosmiala sa,“ dúfaj, že to bude dievčatko aby ste nevymýšľali tretie chlapčenské meno.“
„Nech sa páči,“ podala Daniela Remusovi aj Olivera a čakala na posledné. A naozaj to bolo zase dievčatko. Naša malinkatá Kora.
Keď som si pôrod predtým predstavovala, myslela som si, že od úžasu a šťastia nebudem schopná zaspať. No teraz po štyroch deťoch som bola neskutočne vyčerpaná a po pol hodine zaspala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
hereiam
29. 11.novembra 2012 23:19
vau! až štyri? to je krása
Napíš svoj komentár