"Je mi to veľmi ľúto ale áno," priznala roztrasene. Ako som mohla pred niekoľkými minútami vysloviť, že toto je krásny deň? Nevrátila som sa do izby. Odpadla som, psychicky som sa zrútila a poslali ma do nemocničného krídla. Nechcela som nikoho vidieť. Nikoho. Len rodičov. Prečo museli byť na mňa takí hrdí? Prečo museli pomáhať ministerstvu s muklami? Vyzerá to tak, že ich zabili preto. A stále sa nechápalo čo sa deje. Mŕtvol začínalo pribúdať, ale nepripúšťala som si to tak. Veď moji rodičia boli mukli. Čo sa im mohlo stať?..... a predsa. Začali sa vyšetrovať nevysvetliteľné úmrtia muklov a zistilo sa, že mŕtvych je o veľa viac. Nastala panika. A to len za jediné dva dni keď som plakala a chcela vidieť svojich rodičov.
„Nen,“ prišiel za mnou Remus do izby. Pozerala som do zeme.
„Zlatko,“ prisadol si. Čušala som. Nechcela som s ním hovoriť.
„Viem, že ti to je veľmi ľúto. Preto som tu. Rozprávaj so mnou.“
„Remus prosím choď preč.“
„Nechcem ťa tu nech...“
„Choď preč!“ skríkla som na neho.
„Nen...“ priblížil sa.
Vzala som si veci a šla. K tete. Ona vybavovala pohreb. To bude....
„Nen,“ dobehol ma a otočil. Pobozkal ma,“ je mi to ľúto.“
V mysli sa mi objavil obraz nášho prvého bozku. Rozhorel sa mi v hrudi krásny teplý plamienok.
„Ja viem. Ale potrebujem trošku času na premýšľanie. Čo ďalej.“
„Chápem,“ pustil ma,“ tak sa uvidíme na MLOKOCH.“
„Uvidíme sa,“ odišla som úplne.
Moja teta nevedela nič o čarodejníkoch, takže si celý čas čo som u nej strávila myslela, že zomreli pri autonehode. Naivné ale účinné. Najhoršie na tom bolo, že mala mamku rada. Takže som ja dávala psychicky dokopy ju. Bolo to ešte horšie ako som čakala. Len som sedela pred rakvami, pozerala mimo a hlavne, nevnímala. Kňaz niečo mrmlal a hnevalo ma to. Hovoril tie isté slová ako na každom pohrebe. Nakoniec som položila červenú ružu na rakvu a šla so slzami preč. Preplakala som celý deň a večer sa šla dole napiť. V kuchyni sedela teta. Otvorila som si chladničku a naliala mlieko.
„Mária, môžeš sa posadiť?“
Pozrela som na ňu: „som Nena,“ vrátila som mlieko do chladničky a sadla si oproti nej.
„Uvažovala som. Vieš ako som mala rada tvojich rodičov. Aj teba mám rada. Nechcem aby si sa trápila sama v izbe a nariekala. Keď tu budeš bývať, dúfam, že budeme k sebe otvorené a hlavne v tejto chvíli.“
Položila som pohár na stôl: „ja tu budem bývať?“
Nechápavo na mňa pozrela: „no áno. U koho? Nikoho iného už bohužiaľ nemáš.“
„A čo to má spoločné s bývaním?“
„Veď nie si plnoletá.“
„Odkedy?“
„Odkedy máš ešte len sedemnásť?“
Ups. Až teraz mi to došlo. U muklov som plnoletá v osemnástich.
„Teta Klára pozri, ja tu bývať nebudem. Mám už domov. Či moji rodičia žijú, alebo nie, budem tam bývať. Mám peniaze v banke. Doštudujem a budem pracovať.“
„Chceš ostať sama?“
„Ja už mám všetko premyslené,“ postavila som sa a šla s mliekom hore do izby.
Na druhý deň som sa vrátila do Rokfortu. Všetci na mňa divne pozerali. Akoby som mala chorobu alebo niečo.
„Nena!“ pribehla ku mne Lily a silno ma objala,“ tak ako? Už je dobre?“
„Lily prestaň. Som v pohode. Ideme už písať tie testy?“
„Tak poď,“ držala ma za ruku a šli sme. Celý týždeň čo sme písali testy som prakticky s nikým nehovorila. V piatok po poslednej herbologii som šla za Remusom. Chalani s Lily boli niekde preč. Očividne čakali, že za nim prídem. Prisadla som si k nemu.
„Ahoj.“
„Ahoj, o čo ide? Chceš sa už konečne rozísť? Preto sa mi celý čas vyhýbaš však?“ mal podráždený hlas. Samozrejme.
„Remus... začínam život od začiatku. Nemám rodičov, odchádzam z Rokfortu, už sa sem nevrátim, takže je to úplný opak toho čo bolo doteraz.“
„Aj ja musím byť úplný opak?“
Hľadela som mu do očí a potom pozrela do boku: „prepáč. Ale musím sa postaviť na nohy. Sama.“
„Prečo by si mala byť sama? Ty nechceš byť sama!“
„Odpusť mi,“ pomaly som ho pobozkala a šla hore. Vôbec som netušila čo robiť. Jediné čo som chcela je byť sama a spamätať sa.
Toto mi trvalo celý mesiac. Potom som sa nejak spamätala a prerábala som obývačku a kuchyňu. Potrebovala som niečo robiť. Maľovať, prenášať, sťahovať. Potom som sa pustila do svojej izby. Našťastie mi koncom leta prišli výsledky mlokov a hneď na to ma prijali na liečiteľstvo. Život sa mi od základov zmenil. Chodievala som každý deň do nemocnice Sv. Munga a študovala. To, že svet sa menil, začalo sa zabíjať stále viac a viac, bojovali sme proti Voldemortovi, to sa mňa akoby netýkalo. Akoby som sa úplne odosobnila. Tešilo ma pomáhať ľuďom, usmievať sa na nich a vedela som, že rodičia by na mňa boli hrdí. Ani neviem ako a už takto prešiel rok a niečo.
„Nena?“ prišla po mňa Emma, moja spolužiačka,“ niekto ťa zháňa.“
„Kto?“ otočila som sa od stola.
„Nejaká žena.“
Položila som knihu a šla na chodbu. Stála tam Lily. Pozrela na mňa celá nesvoja a o veľa chudšia ako obyčajne.
„Ahoj,“ usmiala som sa.
„Ty sa usmievaš? Ty sa usmievaš?!“ skríkla.
„Prosím?“
„Mali sme sa stretnúť! Pred troma hodinami!“
Pozrela som rýchlo na hodinky: „do riti. To už je štvrtok?“
„Predstav si! Bola som vystrašená. Či sa ti niečo nestalo. Šla som k tebe. Nič. A ty si pokojne tu!“
„Prepáč. Prezlečiem sa a pôjdeme ku mne. Všetko mi vyrozprávaš.“
Doma som nám spravila čaj a doniesla ho do obývačky.
„Vyzerá to tu inak. Pekné,“ obzerala sa.
„Svetlé farby pristanú všade. Takže o čo ide?“
Odpila si z čaju a pozrela na mňa: „o tri týždne sa vydávam.“
„Čo?!“
„Čo čo? Som rada. Nepovedala som ti to skôr aby si sa nemohla tak jednoducho vyhovoriť.“
„Vyhovoriť? Ideš sa vydávať a myslíš si, že tam nechcem ísť?“
Položila pohár: „áno, myslím. Poviem ti dve slová. Remus Lupin.“
Prevrátila som očami.
„Prestaň prevracať očami! Nemôžeš sa mu vyhýbať nekonečne. Hnusne si ho odkopla,“ karhala ma akoby som bola decko.
„Vyhýbať? Odkopla? Nikdy odkedy som odišla z Rokfortu sa mi ani neozval.“
„Nen, ty sa mu čuduješ? Odkopla si ho. A on chudák si myslí, že je to tak dobré.“
Rozmýšľala som a otvorila ústa, že sa vyjadrím.
„Neopováž sa povedať, že ma pravdu!“ skríkla na mňa.
„Kričíš v mojom dome? Na mňa?“ nechápavo som na ňu hľadela.
„Vždy som po tebe kričala. Lebo si úplne mimo. Bezo mňa by si s ním ani nebola. Pozri, hodíte sa k sebe. Poď na tu svadbu a vysvetlite si to,“ prosila ma pohľadom.
„Na svadbu prídem. Zvyšok nechám na budúcnosť.“
„Ďakujem,“ usmiala sa.
„Takže, ako ťa požiadal o ruku?“ usmiala som sa. Zaujímalo ma to. Celá žiarila.
„V nemocnici.“
„Čo? Ty si ležala v nemocnici? Akoto, že o tom neviem? Niečo vážne?“ položila som čaj a vystrašene si ju obzrela. Či niečo neuvidím.
„No... nie je to choroba. Proste.... bola som na jedny testy a James bol so mnou.“
„Veď hovor.“
„Čakáme bábätko,“ usmiala sa a zaleskli sa jej oči.
„Jemine! Gratulujeeeem!“ silno som ju objala,“ zaslúžiš si to.“
„Ďakujem. Keď nám to oznámili, James sa rozplakal a kľakol si. Potom sa ma to spýtal a pamätám si len, ako sme plakali a bozkávali sa.“
„To je krásne,“ chytila som jej ruky,“ gratulujem. Rada prídem na svadbu,“ objala som ju. Mala som dobrý pocit. Keď je šťastná, som aj ja.
„Ešte nemám šaty. Pomôžeš mi?“
„Samozrejme.“
Tak ako som Lily za ten čas zanedbávala, teraz som jej to chcela vynahradiť. Na moje prekvapenie, Remus na svadbu neprišiel. Že vraj nemohol. A aj James, Sirius a Peter boli prekvapení. Dokonca som sa pristihla, že som sklamaná. Blbosť. Hneď som si to chcela vyhodiť z hlavy.
O týždeň na to ma po nočnej zobudilo klopanie. Obliekla som si župan a zišla dole. Otvorila som dvere.
„Remus?“ prekvapene som na neho hľadela.
„Ahoj. Áno.“
„Teda...prepáč...ahoj,“ bola som vážne v šoku. Držala som si šnúrku na župane a vyzerala určite hrozne,“ som akurát po nočnej a spala som. Poď ďalej. Hneď som pri tebe, len sa oblečiem.“
Zatvorila som za nim a utekala hore.
Hneď som ako prvé pozrela do zrkadla. Dlhé vlasy som mala všelijako, keďže som bola po nočnej, nechcelo sa mi ani dávať dole očné linky takže som teraz vyzerala ako nejaká šľapka po dlhom žúre. Chytila som si tvár aby som sa nejako upokojila, že ma takto videl a dala sa dokopy. Umyla som sa, učesala si vlasy tento krát čierne s ružovým melírom , obliekla rifle a čierne obyčajné tričko.
„Takže ešte raz ahoj,“ usmiala som sa dole,“ vyzerala som hrozne. Vážne som spala.“
„Prepáč. Nevedel som, že si po nočnej.“
„To je v pohode. Sadni si.“
Posadil sa a ja k nemu. Bolo zvláštne sedieť pri ňom po takom dlhom čase.
„O čo ide? Teda... nie žeby si nemohol prísť len tak len ch...“
„Poslal ma Dumbledore.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
martusqa49
24. 8.augusta 2012 21:29
supééér len tak ďalej
Napíš svoj komentár