Bill:
Nena s Katie odišli. Chalani na mňa pozerali dosť prekvapene ale neriešil som to.
Sadol som si na gauč a vytiahol mobil .
"5, 4, 3, 2, 1, " a ukázal som na mobil. V tej stotine sekundy začal zvoniť, " vedel som."
Odkašľal som si a nahodil trochu hrubší hlas.
"Ahoj, " pozdravila a zakričala do telefónu.
"Práve som ohluchol, " chytil som si ucho.
"Prepáč. Ani nevieš čo si spôsobil! Bože! Ja som odpadla! Pred Billom."
"To mi je ľúto, " povedal som na oko smutne ale s úsmevom som sa oprel a vyložil si nohy na stôl.
"Čo? Veď to je to naj čo sa mi mohlo stať! Chápeš? Ja som vedľa neho sedela! Pozeral na mňa! Rozprával sa so mnou! " jej hlasný hlas vystriedal šepot a plač.
Môj úsmev klesol. Zložil som nohy zo stola a poriadne si sadol.
"Neplač. Vieš ako ma to ubíja."
"Ja ti neviem ani opísať čo prežívam... trasiem sa ako nikdy. A to od šťastia. Ja stále neverím. "
"Prečo neveríš? Veď si úžasná osoba. Pozri... očarila si mňa. Prečo by si neočarila jeho? "
Všetci chalani na mňa pozreli.
"Zas balí. Drbnutý, " pokrčil plecami Tom a odišiel do kúpeľne. Kašľal som na neho.
"On je star. Ja som nič.... Billie... musíme sa dnes stretnúť. Ja umriem."
"Veď sme sa na dnes dohodli."
"A predstav si... pozval ma na večeru. Aj s chalanmi."
"Vidíš. A potom večer mi všetko porozprávaš. Uvidíš. Ani sa nenazdáš a budeš s nim taká dobra kamoška ako so mnou, " ja som ale imbecil. Takto klamať...
"To nie je možné. Ty si moja druhá spriaznená duša."
"Vážne? , " nevydržal som, " a prečo Katie nevie o Jaredovi? "
"Ako to vieš? "
Ou... čo teraz?
"Ja... vydedukoval som to keď som ťa dnes navštívil."
"Dobre , dobre. Ale... chápeš. Ona by mi to vyčítala. Ty si taká moja bútľavá vŕba. Chápeš.... vždy ma podržíš nech robím čokoľvek. A nemusíš vedieť dôvod. Si tu pre mňa. veľmi si to vážim. Vieš priateľovi nepovieš nič čo by ťa zhodilo. A kamarát vie aj to na čo myslíš. Taký pocit mam ja z teba."
Tú najhoršiu vec, že ma má len ako kamaráta povedala tak nádherne, že som v bruchu cítil neuveriteľné motýle. Asi ako pred prvým vystúpením.... pane bože. Cítil som ako keby som niekoho prvýkrát bozkával.
"Ja viem, " vypotil som zo seba, " mam ťa rád."
"Aj ja teba. Večer o jedenástej? "
"Platí. pred hotelom. Maj sa."
"Ahojky. A drž palce. Pa, " poslala mi pusu a zložila. Ľahol som si a rozmýšľal...vážne mal Tom pravdu, že u mňa je zaľúbenosť to najhoršie čo môže byť. Nerozmýšľam reálne. Ach...
"Bill myslím, že 10 minút už prešlo, " pripomenul mi Gustav.
"Jasné, " usmial som sa, prišiel Tom a mohli sme ísť za Nenou.
Nena:
"A čo keď neprídu? " panikárila som pri zadnom vchode.
"Ale kľud. Videla si to telo? Umriem! " oprela sa o stenu Katie.
"Nevidela. Bol oblečený."
"To nevidíš tu krásu aj cez tričko? " prekrížila si ruky a nechápavo na mňa pozrela.
"Zatiaľ okuliare čo vidia cez textil nemám. Ale môžeš mi požičať."
""Ha ha" . "Vtipné", “ tresla ma do ramena.
"Prepáč no. Ale oni vážne neprídu, " prestupovala som z nohy na nohu. Vtedy sa otvorili dvere a vyšli všetci štyria. Prestala som a tvárila som sa úplne normálne. Aspoň som sa o to snažila.
"Tak ideme, " povedal Bill a nasadil si slnečné okuliare. Nejaké mi boli strašne známe. Nechala som to ale tak. Pomaly sme s Katie kráčali vedľa nich.
"Ale no... dnes si u nás za hosťa, " prekrásne sa na mňa usmial Bill a nastavil lakeť. Prevliekla som svoju ruku cez a s úsmevom sme kráčali ďalej. Nemohla som tomu uveriť. Ako v inom svete. Takto som sa cítila naposledy keď ma pobozkal jared. Nastúpili sme do dvoch áut. Ja s Billom a Tomom. A Katie s Gustavov a Georgom. Keď sme nastupovali, videla som ako mi ukázala spoza Gustavov chrbát, že odpadne. Pousmiala som sa a vedela presne ako sa cíti.
"Koľko to máš rokov? " spýtal sa Bill.
"17. Dosť deprimujúce, " priznala som.
"Prečo? Krásny vek."
"No krásny ale nenávidím tieto posledné dva roky."
"Prečo? " zapojil sa Tom.
"Lebo outsider ako ja to nemá ľahké. Školu z hľadiska ľudí v nej neznášam. Odsudzujú ma len pre výzor. Čo už. Niekto musí byť ten najhorší aby sa ostatní v pohode vyvyšovali."
"Tak nehovor. Poznal som dobre ten pocit. Ale vždy treba hľadať niečo dobré. Možno len to krásne v tebe nevidia. Ich problém, že niečo také zahodili, nemyslíš? Podľa mňa za to môžu oni, že si takto neveríš. Lebo ťa vždy odsudzovali. Ale to nesmieš robiť. Dopustiť. Ja v tebe vidím človeka ktorý určite niečím pomáha ľuďom. Čo študuješ? "
Waw... pozerala som na neho uchvátene. Umriem.
"Zdravotnú."
"Vidíš.... mal som pravdu. A budú ťa mať všetci radi, ak navonok ukážeš, že si veríš a, že si tu aj pre nich."
"Ani netušíš čo toto pre mňa znamená." určite sa mi leskli oči a preto som pozrela do zeme.
"Ak budeš robiť to čo ťa baví a v čom si dobrá, máš vyhrané a skončíš ešte lepšie ako ja."
"Nemyslím. To je nereálne, " usmiala som sa mu do očí.
"Ver- si! " žmurkol na mňa.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár