Určite mi volala aj mama. Ale ja som celú noc bola vonku. A sedela na lavičke. Mala som vypnutý mobil a nechcela som nikoho počuť. Určite nie rodinu a Jareda. Rozmýšľala som prečo neviem myslieť reálne. Okolo piatej ráno som si zapla mobil. Prišlo mi 30 správ. 15 nepr. Hovorov od Jareda, 13 od mami 1 nepr. hovor a 1 sms od Billieho. Jedine tú od Billieho som si prečítala. Rozhodla som sa mu len prezvoniť. Keby spal. Čož určite áno.
Lenže hneď na to mi začal mobil zvoniť, tak som zdvihla.
"Ahoj."
"Ahoj. Stalo sa niečo? " počula som zasa ten úžasne upokojujúci hlas Billieho.
"Áno, " začala som vzlykať.
"Nie neplač. Čo ti urobil? "
"Nechcem o tom hovoriť. Len som chcela aby si vedel, že som v pohode, " držala som v sebe vzlyky.
"Ale ty nie si v pohode."
"Budem."
"Kde vlastne si, že si tak skoro hore? "
"Vonku, " priznala som.
"A čo ešte nespíš? "
"Ja... som sa túto noc doma neukázala."
"Preboha. A kde si? " spýtal sa vydesene.
"V parku. Celú noc."
"Som blízko Kolína... mam prísť za tebou? "
"Nebudeš kvôli mne chodiť do Kolína o 5 hodín ráno."
"Stav sa. Tak za pol hodinku som tam. Papik. A hlavu hore."
"Ako chceš. Pa."
Zložil.
Bill:
Ešte, že som včera prišiel do Nemecka. Obliekol som sa za Billieho, zakryl všetko nápadné a utekal za ňou.
Keď som vošiel do parku, hneď som ju zbadal. Sedela na jednej lavičke, nohy mala skrčené k sebe a pozerala do zeme. Trhalo mi to srdce. Dal by som všetko za to, aby takto netrpela. Pomaly som ku nej došiel.
"Ja... viem, že ti nepomôžem ale aspoň sa môžeš na mojom pleci vyplakať, " kľakol som si pred ňu.
"Prečo to urobil? " nepozrela na mňa. Stále hľadela do zeme.
"Pozri, " chytil som ju jemne za bradu a opatrne jej zdvihol uplakaný pohľad na mňa, " nech urobil čokoľvek, bude ľutovať. Uvidíš. A nestojí ti za takéto trápenie."
"Ale to sa nedá rozkázať."
"Tak sa vyrozprávaj, " sadol som si vedľa nej a ona si oprela hlavu o moje rameno.
"A budeš ma počúvať? Moje výlevy? "
"Som tu pre teba, " pohladkal som ju po vlasoch.
"Podviedol ma. Netuším s koľkými ale včera keď som k nemu prišla neohlásená..... s jednou … vieš čo."
"To vážne? "
"Áno... akoby sa nič nedialo, akoby sme spolu nechodili, akoby mi nehovoril, že ma miluje, akoby som ho nemilovala, " hovorila zo seba bez dychu.
"Kľud...on si za to môže. A úprimne povedané som to aj čakal, " priznal som.
"Čo? "
"Má vyše 30. Skoro 40. Čo asi má spoločné so 17 ročnou? "
"Teraz si to prehnal ty, " oprela sa o lavičku.
"Prepáč ale je to tak. A buď rada, že to skončilo takto a nie inak. Že by mal napr. Ženu a deti."
"Už aj tak som dosť na dne, " bola jemne naštvaná.
"Tak prepáč ale.... je to tak. A preto, že to urobil, je magor. Lebo ťa stratil."
"Nemyslím... chcem na neho zabudnúť."
"No tak.... hlavu hore, " usmial som sa na ňu. Len sa rozplakala. Vzal som ju do náručia a nechal vyplakať. Potrebovala tým prejsť.
"O veľa radšej by som našla chalana ktorý nie je taká sviňa, " pozrela na mňa.
"Nechcela si aj Billa? " nehodil som medzi rečou.
"Billa beriem ako kamaráta. Chápeš... píšeme si cez maily... sms.. v pohode. A áno... priťahuje ma. Lenže pokiaľ neexistuje zatiaľ to citové spojenie, nemá to charakter vzťahu. Áno... pobozkal ma lenže láska sa musí vyvinúť sama. A nie len preto lebo ja som z neho mimo.... on by ma musel milovať presne tak ako ja jeho."
Hovorila tieto slová, a ja som jej hľadel do očí. Tak úžasná, prekrásna, citlivá a sklamaná láskou.
"A čakáš, že sa ten vzťah vyvinie? "
"Dúfam.... snáď. Ale teraz mam mužov plné zuby. Čo sa týka vzťahov, " dokončila a jemne sa usmiala.
"Už neplač. Úsmev ti pristane viac, " pohladkal som ju po líci.
Odhrnula si vlasy a odopla jednu retiazku. Na nej bol prsteň. Vytiahla ho a vzala mi ruku. Jemne mi ho dala na prst.
"Toto som ti chcela dať už minule."
"To mi akože dávaš? "
"Ty si mi dal o veľa viac... je to prsteň ktorý som vyhrala v jednej literárnej súťaži, kde som vyhrala. Je pre mňa vzácny. Ale momentálne nemá vzácnosťou na teba."
Jej pohľad ma spaľoval, srdcom mi v pravidelných intervaloch prechádzali ako keby elek. Šoky, pľúca mi nepracovali, a zimomriavky prichádzali každú sekundu... takýto pocit smútku a lásky zároveň som ešte nezažil.
"Ďakujem... a to je dôkaz, že máš talent. A budeš slávna."
"Nie... a nevydám knihu tam kde som mala....so všetkým čo urobil Jared končím."
"Ako myslíš... ale presadíš sa... a ďakujem za prsteň... si pre mňa všetko."
"Ja viem. Aj ty pre mňa, " objala ma a už neplakala.
Rozprávali sme sa ešte hodinu, až som ju odprevadil domov a do školy. Potom som sa vrátil do hotela, vzal cdčko s Neninou knihou a odišiel za Davidom niečo vybaviť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár