"Počuj... ja to urobím, " vzala som mu farbu. Prikývol a sadol si na stoličku po ktorú som ešte zbehla.
"Dnes mám celý deň u teba."
"Nepreháňaj, " nabrala som farbu na farbiaci štetec a začala farbiť oddelenú časť Billových vlasov.
"Ale mám.... neviem čo by som robil kebyže si neprišla."
"Robil by si to sám, " prestala som farbiť a začervenane pozrela na Billa, " myslela som to inak... vieš."
"Viem, " pousmial sa, " potom mi pripomeň, že mám pre teba ešte darček."
"Ja nijaký nechcem, " pokračovala som v postupnom farbení.
"Ale už ho mam pripravený. Mimochodom, nič neviem o tvojej rodine."
"Mam rodičov a jedného brata. Tatko pracuje v zahraničí, mamka ako predavačka v jednej značkovej predajni a brat Tomáš ma 18 rokov a bohvieako sa nemusíme."
"Ja s bratom mam len občas problémy."
"Tomom? Veď vždy hovoríte aký mate bezproblémový súrodenecký vzťah."
"Ale nie zas vždy..."
"Prečo napríklad? "
"Je vždy proti mojim vzťahom, " priznal trpko.
"Prečo? "
"Netuším... možno závidí, že ja som schopný beznádejne milovať."
"A koho napríklad miluješ? " zas som zastala a pozrela na neho cez zrkadlo pred nami.
"Pod predo mňa, " usmial sa na mňa. Urobila som tak. Chytil ma za pás a stiahol na seba. Sedela som mu na kolenách.
"Biiill! Mám ešte farbu, " ledva som ju držala v ruke.
"Vydrží to, " a pobozkal ma.
"Ja ťa mám ešte dofarbiť, " usmiala som sa. Veľmi príjemne sa mi na ňom sedelo.
"Chvíľu počkaj, " venoval mi ďalší bozk.
"Ale už dosť, " postavila som sa, " až keď budeš mať dokončené vlasy."
Pokračovala som v práci a dala mu na hlavu uterák.
"A teraz čakať 45 minút, " pozrela som na hodinky.
"A čo za ten čas? Chceš vidieť darček? " horeli mu oči nedočkavosťou kým to uvidím.
"Ale ak to bude niečo prehnané, nevezmem, " povedala som rozhodne. Bill sa postavil a ťahal ma do spálne. Tam otvoril skriňu a podal mi veľkú krabicu tvaru obdĺžnika.
"Pre teba."
"Ja... už teraz viem, že si to nezaslúžim, " položila som krabicu na posteľ.
"Otvor."
S očakávaním som odmotala červenú stuhu a otvorila. Nemohla som ani dýchať. Vyzeralo to neskutočne. Na vrchu bola čierna ruža. Usmiala som sa a dala mu pusu na líce. Potom som vytiahla čierne prekrásne šaty. Korzetový vrch a krásna dlhá sukňa po zem.
"Budeš v tom vyzerať úchvatne, " utrel mi slzu ktorá mi stekala po tvári.
"To si nemal."
"Ešte tam niečo je."
Nahľadla som na dno krabice a nachádzala sa tam obálka. Otvorila som ju- Pôjdeš so mnou zajtra na Comet? B.K.
"Ty si strieľaš! " vykríkla som.
"Nie... prosím."
"Ani... preboha! " postavila som sa.
"Nena ja viem že t..."
"Nevieš čo prežívam. Všetko je také neuveriteľné. Nechápem..., " chodila som hore dole po izbe.
"Vypočuješ ma? " postavil sa predo mňa. Pozrela som do zeme. Preto ma chytil za ramena.
"Poznám ťa dosť času na to aby som vedel aká si. Maily, smsky, tieto stretnutia... to ma naplňuje šťastím. Aj keď sa ti to zdá neuveriteľné, je to tak. Tvoje oči... režú ma, ničia ma tvojím pohľadom.... no ja sa priblbo usmievam. Tvoje správanie.... nič lepšie som nevidel. Už mi uver, že to myslím smrteľne vážne. A ako dôkaz je Comet. Pls, " pozrel na mňa svojim pohľadom zbitého psa.... rezignovala som. Objala som ho.
"Veľmi mi na tebe záleží."
"Tak pôjdeš so mnou na Comet? " zopakoval.
"Dobre. Ale pod jednou podmienkou."
"No? "
"Pôjde aj katie."
"Samozrejme. A myslím, že farba už bude."
V ďalších minútach som mu zmyla farbu, jemne ostrihala a bol hotový.
"Páči sa? "
"Úžasné, " obzeral sa v zrkadle.
"Snažila som sa."
"A teraz si choď vyskúšať šaty, " držal ma za ruky. Presvedčil ma. Odcupitala som do šatníka. Celý čas prezliekania som nad niečím rozmýšľala.... je to vážne ten chalan ktorého som hľadala? Moje srdce hovorilo, že áno... chvela som sa pri ňom, zastavovali sa mi zmysli a sústreďovali sa len na neho.... jeho dotyky ako bodanie ihiel a tak pri tom láskavé.... vedela som presne o čom hovoril. Na druhej strane som ale cítila nejakú prázdnotu.... akoby tam ešte niekto patril...tušila som, že mi ešte niečo chýba. Nepozastavovala som sa však nad tým, chytila si dlhú, nariasenú sukňu a pomaly vyšla.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
karla28
23. 9.sept. 2009 12:48
momentalne sa aj ja citim podobne ako nena na konci tejto casti a kladiem si tu istu otazku
Napíš svoj komentár