"Ešte nie, " prosil Bill
"Musím. Mama bude zas hysterčiť. Neboj... na zajtra sa neskutočne teším, " pohladkala som ho po tvári.
"Aj ja. Príď okolo tretej. Akurát sa stihneš obliecť a všetko. Veľmi ťa milujem."
"Aj ja teba, " posledný bozk a na to som vyšla von a išla k výťahu. Privolala som ho a vytiahla mobil aby som sa pozrela na čas.
"Ahoj, " objavil sa pri mne Tom. Stúpol si vedľa mňa.
"Ahoj. Ja viem... možno nie si nadšený, že chodím s tvojim bratom al.."
"Tak vy spolu chodíte? " prekvapene na mňa pozrel.
"No áno... vieš m..."
"Nevadí. Aké máš hry v mobile? Moje ma už omrzeli, " hľadel na mobil.
"Môžeš sa pozrieť, " podala som mu svoj mobil. Oprel sa o stenu a ťukal.
"Waw... dobrá. Jej... máš aj Sims 2. Cool. Týmto si si u mňa všetko vyžehlila, " milo sa usmial a bola som rada, že je všetko ok. Spolu sme čakali na výťah. Potom sme išli na ňom dole. Keď sme vystúpili, vrátil mi mobil.
"Som rada, že chápeš môj vzťah s Billom."
"Samozrejme. Je do teba celý paf. Tak ja už musím. Maj sa, " usmial sa a išiel ďalej.
Pokrčila som plecami a išla domov.
Tom:
Zastavil som na recepcii hotela.
"Nemáte kúsok papiera a pero? " spýtal som sa. Starší muž mi to podal a hneď som si napísal Jaredove číslo ktoré som sa celý čas učil naspamäť.. A je to v suchu. Šťastne som išiel za Davidom a dal mu ten papierik.
Na druhý deň:
Nena:
Vstala som ako šťastná ako nikdy. Konečne som mala pocit že všetko bude dobré, všetko mi vychádza, a nikto mi neklame. Neopísateľný pocit. Oblečená s taškou na pleci som s mamkou zamierila na polikliniku. Ako som mamku včera prosila, chcela som si vybrať od Jareda kartu, aby som išla k inému lekárovi. Nemohla som ho ani zniesť. Zaklopala som na dvere a mamka stála vedľa mňa.
"Aho... prepáčte dobrý." opravil sa Jared keď zbadal aj moju mamku.
"Dobrý. Prišla som si po zdravotnú kartu. Chcem prejsť k inému lekárovi." rázne som vysvetlila.
"nemyslíte že to je unáhlene? " venoval mi pohľad.
"Nie nemyslím. Vaša rehabilitácia mi už nepomáha. Noha ma stále pobolieva."
"A kto vás na tu nohu postavil? Žeby ja? "
"To je jedno... chcem prejsť inam." stála som za svojím.
"Súhlasíte s tým? " spýtal sa mojej mamky.
"Samozrejme , ak to chce ona."
"Fajn. Potom podpíšete prevzatie. Nájdeme kartu, " dvere otvoril viac a pohľad obrátil ku mne, " nech sa páči."
Nečakala som že bude mať takú drzosť a pred mamou ma pozve do ordinácie. Ale prekusla som to a sama vošla.
Zavrel za mnou dvere. Potom ma chytil za ruku a ťahal k telocvični, vedľajšej miestnosti.
"Nedotýkaj sa ma! " vytrhla som sa mu.
"Nekrič! Nechcem aby nás tvoja mama počula tak poď vedľa." vysvetlil skoro šeptom.
Nadýchla som sa a išla. Sadla som si na vyšetrovaciu posteľ. Och bože.... koľkokrát sme namiesto cvičenia …. preboha.
"Chceš robiť scény? " naštvane na mňa pozeral.
"Prestaň dobre? Ja viem že si sviňa, ty to pochopíš časom a tvoje ďalšie možno tiež."
"Myslíš si že si chytrá čo? Prečo to jednoducho nevieš prekusiť. Dobre... stala sa jedna známosť."
"Takže jedná známosť? Stala sa? , " postavila som sa a trepla ho mojou mikinou, " a ja čo? ! Tiež som sa stala? ! Vyskytla? ! Sviňa! "
"Prestaň! Nie! "
"Za to že som ti verila vo vernosť? ! A ty si s každou jednou spal, hovoril jej a robil to isté čo mne! Keby som mala ešte aspoň nejakú štipku citov tak ťa nenávidím! Ale ty mi nestojíš ani za to! Magor! " strčila som do neho, až spadol na zem.
"tebe preskočilo? Ukľudni sa! "
"Daj mu tú zdravotnú kartu nech ťa už nevidím! "
"Chcem ti to vysvetliť, " postavil sa, " stále ťa milujem. Nechcem aby si pre moju jedinú blbosť takto trpela. Už sa to nestane. Prisahám." snažil sa na mňa hodiť tie jeho neodolateľné pohľady.
"Máš pravdu. Pretože ťa už v živote neuvidím! " vzala som si veci a išla do vedľajšej miestnosti ku kartotéke. Začala som sa hrabať v mojom roku narodenia a mesiaci október.
"Nie. Počkaj." snažil sa ma zastaviť Jared.
"Nechaj ma! "
"Prečo si taká hysterická? "
"Hysterická? ! To si ma ešte nevidel hysterickú! A ani to nechci."
"Mám rád keď si takáto naštvaná." on sa dokonca smial.
"hej? ! Fajn! " vytrhla som svoju kartotéku a začala rozhadzovať spisy. Našla som svoj, položila ho na svoju tašku a rozhadzovala ďalej.
"Prestaň! "
"Hej? Už sa ti to nepáči? ! Veď také máš rád! " vzala som jeho stoličku a hodila ju do sklenených dverí ktoré oddeľovali ordináciu od telocvične.
"Tebe totálne preskočilo! "
"Vážne? Ou prepáč.... ja že miluješ hysterky. Takáto som ja hysterka! " vzala som si veci aj s kartou a odišla cez vchodové dvere. Rázne som nimi trepla. Krása. Usmiala som sa.
"Nena.... toto mi vysvetlíš." ups... mama to všetko počula.
"Mami neskôr." kartu som si vložila do tašky.
"Nie. Teraz."
"Pravda ťa nepoteší. A ponáhľam sa do školy."
"Hovor." utekala za mnou ako som išla preč z kliniky.
"Dobre! Chodila som s Jaredom. Spokojná? "
"Čo? Nena! Veď má okolo 40ky! "
"37. A? Stalo sa. Je už koniec tak to nerieš."
"Počuj! , " chytila ma za ruku a zastavila, " koľkokrát ti mám hovoriť aby si rozmýšľala? ! Zapletieš sa s dospelým mužom okolo 40ky? ! Neni ženatý? Nemá deti? "
"Aspoň povedal že nie. Mami počuj... prednášku si nechaj na inokedy. Nestihnem do školy."
"A prečo ste sa rozišli? "
"Lebo ma podviedol. Preto. A prosím ťa mamy... nerieš to. Bola som sprostá , malá, zaľúbená krava. No už je to za mnou."
"Tvoj chalan bude mať najviac 2 roky vekový rozdiel." prísne na mňa pozrela.
"Sľubujem a už poďme! "
Do školy som prišla ltt. Prežila som matiku a cez prestávku utekala za Katie.
"Mám pre teba prekvapko. Chceš ho vidieť? " sadla som si na lavicu.
"Čo? Aké? " začala predomnou od nedočkavosti skákať.
"Ale prv sľúb že nebudeš kričať." usmiala som sa.
"Čo máš dnes takú super náladu? Včera sa hovorilo po celej škole že plačeš na záchodoch. A dnes si šťastná? Čo sa deje? "
"Ale nič." nechcela som na Jareda myslieť.
"Nič? To vieš komu hovor... som tvoja najlepšia kamoška a správaš sa ku mne ako keby sme sa ani nepoznali." očividne jej to dlho ležalo v žalúdku.
"Dobre. Poviem ti všetko. Ale nie tuna. Keď pôjdeme po škole domov. A pôjdeme ti vybrať veci." o5 som sa usmiala.
"Veci? Načo? "
"Tu máš." podala som jej bielu obálku. Chvíľu čítala a potom začala kričať.
"Ticho! " smiala som sa z nej a utešovala ju.
"To nemyslíš vážne! Comet! Čo? ! Bože! Áno! " začali jej tiecť slzy. Spolužiaci a spolužiačky dookola na ňu civeli ako na duševne narušenú. No ja som sa tiež rozplakala a objala ju.... tieto pocity sa nedali ani opísať. Neuveriteľné.
Netušila som že všetko šťastie na večer mi vydrží tak krátko.... skončilo hneď počas cesty domov.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
rimanka
21. 9.sept. 2009 16:54
čo,čo čo????? čo spravili?
Napíš svoj komentár