Nedorozumenie viac než milé

Do tmy
chodby okachličkované,
len dívali sa cez kľúčové dierky
do prázdnych miestností
čo je na chlapca a dievča
celkom nečakané.

V pyžame vytrvalo čakať
kedy mi zasvieti mobil,
v nočnej košeli na ramene matky plakať
či je možné ľúbiť
dvoch chlapov naraz.
A ja som nevedel ani o jednom.
Blik!

Keď časom bolo dopovedané
že ten jeden som bol ja,
ten druhý bol jej priateľ
najabsurdnejší plot twist môjho života,
ale už to bolo všetko jedno.
A dnes som ju zbadal v hale!
Utekal som si zapáliť
a keď som sa vrátil že už tam nebude:

"Ahoj Lukáš."
Nemyslím, že už čakala objatie,
ona patrí k tej rase
takmer vyhynutej,
ktorá vníma objatia inač,
ako hlasy záznamník.
A ja som u nič nechcel odkazovať.

"Ako sa máš?"
-Kúpil som si žemľu.
Odpovedal som nechcene neistým hlasom
a samozrejme retardovane
"Ja pracujem na krátkom animovanom filme..."
-O čom je?
"Ah, no je to celkom hlúpe.."
-Tak teda skrátene?
"O dvoch deťoch čo sa preniesli cez mláku..."
(nesústredil som sa kde)
-Znie to fajn
"Tak teda ja idem" / ja idem tam
"ok" .
-Opatruj sa, prosím Lina.
Že možno si na to slovné spojenie spomenie.

Vrátila mi úsmev len tak skromne,
akoby ste pokrčili jemne kancelársky papier.
teda najhladšiu mramorovú dosku.
Bol som priesvitný a neosobný
ako prezervatív uviazaný
na balkónovom zábradlí.
Nemohol som inak,
nemohol som si dovoliť
aby ma to všetko zamrzelo spätne
Mne vždy stačilo len dúfať,
že sa má aj za mňa dobre.

Princezná
nie v balade,
už je ľúbená snáď zaslúžene
ako sladká fatamorgána
keď sa duna rozplynie
konkrétne neviem po čom vždy voňala,
rýdza hebkosť?
ako úvodná zvučka večerníčku
ale v roku 2008
vonia mi stále.

Prišlo ku mne vtedy dievča
a povedalo ahoj.
A ja že sa volám Lukáš.
A ona že Lina.
A ja že:
bože....to je nádherné
A usmievali sme sa.

 Báseň

12 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu