Najbližšou spoločníčkou mi je noc. Len temný, hustý závoj ticha. Obrovská kopa plazivej tmy.
Temnota. Napravo, naľavo, nado mnou, vo mne.
Čiernočierna tma a Nič.
Očerneté Nič mi koluje v žilách. S vedomím, že už sa mi nerozklepú kolená, nerozbúši srdce, že už sa neviem usmiať.
Že už asi neviem ani spoznať, či ma v očiach páli povestne neznesiteľná ľahkosť bytia alebo obyčajné, beznádejou vyžmýkané slzy.
Že už sa rozkladám zaživa, s hlavou tak zatopenou šíriacim sa prázdnom, chuťou myslieť na zamknuté dvere, roztrhnuté periny, špinavé kachličky a studené múry. Na betón, hlinu a prach. Pretože všetko je tak ďaleko a ja už necítim vôbec, vôbec nič. Len slabú túžbu nebyť. Nebyť ...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
purenarcissism
9. 6.júna 2011 23:30
očividne máš odpoveď na otázku "byť či nebyť?"
2
Najprv si to odži, preži to v zdraví, potom napíš taký blog a neskôr ti to možno aj uverím.
3
@otvoreneokno s prepáčením ale ty vieš o mojom živote a o tom, čo som prežil veľký prd. Prečo píšeš také komenty, keď o danom človekovi nevieš nič?
4
Ó, prepáč, koniec koncov máš pravdu, ale nemôžem za to, že na mňa tento blog pôsobí tak vyumelkovane.
Napíš svoj komentár