Môj démonický život (3. časť)

Dúfal som, že je to vhodné meno a zaradil som sa. Po skončení sme sa mali presunúť do ubytovne, ale mňa si zavolal Serafín.
„Kademar, som veľmi rád, že si už platný démon, keď budeš čokoľvek potrebovať, len povedz a ja ti pomôžem. Nemal by som to hovoriť ale obľúbil som si ťa.“

Prišiel som k svojej posteli a našiel som na nej nové oblečenie. Bola to pravá bavlna len mäkšia a poddajnejšia. Hneď som si to navliekol a začal som premýšľať o svojich rodičoch a priateľoch, ktorý su niekde v inej dimenzii. Zrazu sa mi v hlave rozozvučal zvonec a potom ku mne prehovoril Garrohan: „Všetci žiaci nech sa dostavia na centrálne nádvorie.“

Celé nádvorie bolo veľmi zaujímavé už len tým, že sa na ňom odohrávali záverečné skúšky v gladiátorskom štýle – ak bol zápas zaujímavý, tak porazený žil, ak bol nudný, porazený zomrel dlhou a krutou smrťou. Tu sme čakali, čo nastane. Netrvalo dlho a znenazdajky sa pred nami zjavil mohutný démon, pripomínal mi hydru z gréckej mytológie. Malachor zdvihol ruku a vytvoril si Pekelný meč. Vyskočil, raz sekol a dopadol na zem. Démon zachrčal, vypľul svoju čiernu krv a my sme zistili prečo. Obsah jeho brušnej dutiny sa vysypal cez dieru, ktorú tam urobil Malachor s mečom.

Zrazu sa však zjavili Serafín a Garrohan a keď videli, čo sa stalo, začali Malachorovi nadávať.
„Hlupák, idiot, myslíš si že si môžeš robiť čo chceš, keď je tvoj otec v rade desiatich? Tento démon mal slúžiť ako ukážka boja a obrany!“
„Nuž čo, teraz budeme musieť zápasiť medzi sebou starý priateľ,“ takmer s úsmevom povedal Garrohan. Ruka sa mu začala obaľovať energiou a vyrazil dopredu. Serafín sa nedal zahanbiť a už aj on so svojou katanou vyrazil. Obaja sa stretli priamo v čiernom kruhu a miesta stretu démonickej energie prudko žiarili. Už to vyzeralo, že Garrohan vyhrá, no v tom Serafín uskočil a Garrohanova ruka letela do prázdna. Serafín udrel a súper zletel na zem. Okamžite vyskočil aby sa bránil. Garrohan chcel vyskočiť ale Serafín doňho vystrelil Démonické šípy a on už nevládal pod tiažou úderov ani vstať.

Žiaci si medzi sebou začali vymieňať vzrušené poznámky a ja som sa prihovoril obďaleč stojacemu osamotenému démonovi, ktorý bol viditeľne smutný.
„Prečo sa tváriš tak smutne? Veď to bol perfektný zápas.“
„Ja viem ale ja takto bojovať nikdy nebudem,“ odpovedal.
„Ale choď, ani ja som do včera nevedel, že som démon a predsa neplačem kvôli tomu, že nebudem vedieť bojovať.“ V rozhovore s Molaraamom – teda tak sa ten démon volal, som zistil, že je z rodiny, ktorá podporuje vojnu medzi anjelmi a démonmi.
„Môj otec čaká, že budem bojovať a nasadzovať svoj život pre záujmy vrchných démonov,“ povedal a zvesil hlavu.
„Možno sa ti to raz podarí,“ odpovedal som v snahe ho rozveseliť a povzbudiť.
„Ako sa voláš?“ spýtal sa ma.
„Kademar“ odpovedal som.
„Vidíš, ty máš dobré meno, Ničiteľ, ale ja...“ vzdychol si.
„Čo znamená tvoje meno?“
„Päsť,“ povedal a doplnil „no pozri sa na moje ruky, sú malé a slabé.“
Pozrel som sa a naozaj. Mal takmer ženské ruky.

„No a čo, veď nezáleží na tom, aké máš ruky ale na tom, ako a načo ich používaš.“ Po prvý krát sa na Molaraamovej tvári zjavil úsmev. Mal biele špicaté zuby ako upír. Keď videl, ako sa tvárim, prezradil mi, že niektorý démoni sa za svoje zuby hanbia a preto si ich dávajú obrusovať. No on, ako dodal, je hrdý na to, že má pravé démonské zuby. Predsa len ľudia a démoni sú si aspoň vo svojej márnotratnosti podobný. Chcel som ešte pokračovať v rozhovore ale už sa blížili naši dvaja bojovníci.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu