Čas nám odnesie myšlienky a odnesie s nimi aj ľudí, ktorí ich vzbudzovali, odnesie krásne okamihy, aj chvíle sĺz. Čas nám neponechá nič. Hlboko v našom srdci uzamkne čriepky okamihov, ktoré nám majú dláždiť cestu ďalej. A dostaneme sa do sietí. Do sietí času, ktorý bude brať. Bude nám brať, aj keď budeme prosiť a nariekať o návrat všetkého. Bude nám brať bez otázok a bez dôvodu. A všetko nám dá len preto, aby nám všetko zobral. Tak v čom v živote hľadať skutočnosť? V čom nájsť trvalú hodnotu nášho života? Žijúcu stopu toho, že sme žili? Až sa zmeníme v prach, kde zostanú naše odtlačky a kde bude pokračovať naša existencia? Zostane v ďalších ľuďoch. Nikde inde, len v ďalších ľuďoch.
Nemožno slovami opísať magickosť jednej chvíle v porovnaní s ničotou večnosti. Nemožno docieliť spojenie toľkých zmyslov, aby nami pretekal práve jediný okamih. Nemožno to odovzdať. Možno to cítiť v každom kúsku tela. Nemožno uchopiť do dlaní ľudskú tvár a povedať o okamihu, o jeho láske, o jeho skutočnosti. Nemožno ani v takej chvíli myslieť na slová, ktorými to možno vypovedať.
Nikto nespozná večnosť, kým neokúsi jej pominuteľnosť, nikto z nás nespozná bolesť, kým nebude kľačať na kolenách az posledných síl sa modliť k Bohu. Naposledy naše telo zaplaví vedomie lásky a potom už nikdy nebudeme rovnakí. Už nikdy nebudeme otvárať oči do nových dní. Už budeme len v uplynulých dňoch hľadať to, čo potrebujeme teraz.
Snažil som sa vyčítať z kníh, nájsť v ľuďoch, objaviť v sebe, prečo mám vlastne žiť. Čo mám budovať. Prečo existovať? O čo sa mám snažiť a na čom pracovať? Ako sa vymotať z pascí, ktoré som staval sám sebe? A nikto neodpovedal, nikto mi nedokázal dať odpoveď.
Hodnota vecí, všetkých vecí okolo nás sa nám vyjaví až vo chvíli, keď prestanú mať tú svoju samozrejmosť. A k tomu smerujeme. Smerujeme k miestu v našom živote, kde veci stratia samozrejmosť. Čakáme, až stratíme všetko, pre čo sme žili, až budeme umierať, až budeme opúšťať a to všetko len preto, aby sme odpustili, pochopili a vedeli, čo význam malo. Ja ale nechcem čakať na takúto chvíľu. Cítim, že každým dňom som bližšie pri konci a že mi medzi prstami preteká čas, ktorý môžem venovať večnosti. Sebe.
Aj ja smerujem ku svojej chvíli. Dnes už to viem. Cítim svoje kroky. Počujem tlkot svojho srdca. A poznám svoj cieľ. A hlavne cítim bezvýznamnosť. Cítim bezvýznamnosť niektorých svojich činov, bezvýznamnosť myšlienok, ktoré som tvoril pre niekoho iného. Cítim ruky, ktoré zo mňa chceli budovať niekoho iného a vidím svoju snahu sa ním poddať. Sklamal som. Vo svojom živote som sklamal veľa ľudí. Nezáleží mi na tom. Oni pochopili. To ja som bol ten, kto nechápal. Sklamal som vždy totiž predovšetkým sám seba. Sklamal som svoje ideály. Hoci tomu niekto nedáva váhu, moje ideály boli to, pre čo som žil. Desí ma kolotoč môjho života. Kolotoč uvedomenia a náhleho zabudnutia. Desia ma okamihy, kedy som si musel znova a znova uvedomovať to isté.
A preto chcem povedať, pretože vás mám rád, odpoveď na tie otázky na ktoré možno myslíte pred spaním a vo chvíľach, keď máte nahú dušu, tie odpovede, ktoré toľko potrebujeme k tomu, aby sme išli ďalej, tie nie sú v nás. My ich v sebe nemáme a nenájdeme. Naše vedomie nám vždy bude len radiť. Naše túžby budú predstavovať to, kam smerujeme. Naše svedomie sa bude musieť vyrovnávať s každou našou chybou. Ale odpovede na otázky po nás samých nie sú v nás. Sú v dušiach ľudí, ktorí nás počúvali. Ktorí nás tlačili, ktorí nám bozkávali pery, keď sme nemohli dýchať, ľudí, ktorí rástli v nás rovnako, ako my v nich. Aj my ich v sebe máme. A všetka naša bezvýznamnosť pramení z našej neschopnosti otvárať im to, čo v nás zanechali.
Vždy som si myslel, že to najdôležitejšie na svete je, aby som mal rád sám seba. Má ale naša sebaláska váhu s porovnaním lásky druhých ľudí? Ľudí, ktorí nás poznajú a milujú. Ktorí nás vidia tak, ako sa nevidíme my sami, ľudí, ktorí nám vkladajú do dlaní útechu vo chvíľach, keď o sebe pochybujeme. Tam sa spájame s večnosťou. Vo chvíľach, kedy vieme, kde vlastne žijeme. Žijeme v nich. Preto toľko bolí strata milovaného človeka. Pretože tam niekde hlboko vieme, že on niesol našu časť, že on nás uceloval, dotváral. A taký človek nie je jeden. Takých je viac. A tak preto, práve preto, že je dnes a nikto nevie ako bude zajtra, chcem povedať, ďakujem. A ak môžete, povedzte dnes všetkým ľuďom na ktorých ste si počas čítania tejto úvahy spomenuli, že im ďakujete. Pretože nikdy neviete, kto tu ako dlho bude. Kým nebudeme v živote cítiť, nebudeme vedieť ani polovicu toho, čoho by sme mohli...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ale kedy bude pokračovanie príbehu a nejaká báseň?