Klasický piatkový večer s veľmi dobrým kamošom Marekom v aute, tentokrát smerujúci za jeho priateľmi z výšky, študovaní, už samostatní, hoci ešte s teplou diplomovkou čerstvo vypadnutou s tlačiarne.
Veľmi som sa tešil, vždy som si mal s jeho kamošmi z výšky čo povedať, s Tomášom zvlášť.
Spoznali sme sa na intráku výšky kam chodil, v Košiciach, jeden pekný večer som sa tam náhodou zastavil ako som tak tápal v aute svetom a pozvali ma ďalej.
"Ja som Lukáš"
"Tomáš, teší ma"
"dole máme bar, poďme posedieť, ostaneš tu spať" vraví Marek.
"nedbám, zajtra mám voľno"
pri pivečku bol slušný pokec o zmysle života, o rôznej predstave vesmíru, posmrtných možnostiach, a kdeakých teóriach, ktoré pravdepodobne navždy len teóriami ostanú. Sadli sme si.
"Ja mám dosť" vraví Marek "zajtra ma čakajú skúšky, kľudne tu seďte, ja si idem ľahnúť" nenútene sa ospravedlnil.
"V poho kámo, odprevadíme ťa hore"
Výťahom sa nám nechcelo, tak sme to zobrali schodiskom, kde som sa stratil. Človek sa až pozastaví na tom, ako sa dá na schodisku stratiť, veď proste - buď hore, alebo dole, čo celkom pravda v tomto prípade nebola. Ale malo to svoje plusy. Motajúci sa po schodisku som sa prihovoril k skupinke dievčat, ktoré ma naviedli na správnu cestu, tak som sa aspoň mohol pokochať ich krásou
Na siedmom poscohdí sa nachádzala ich izba, Marek rovno zaľahol do postele, ani sa neprezliekal, mal toho v tú dobu strašne veľa. S Tomášom sme ešte v podnapitom stave posedeli a prehodili pár slov.
"Mám tu trošku trávy, nezmotáme brčko?" neisto som sa pýtal.
"Dám si" odpovedá Tomáš "neboj, nieje to moja prvá skúsenosť" zasmial sa.
Tomáš pochádza z mestečka, v ktorom žije aj moja stratená láska, kam sme dnes smerovali. Cítil som napatie. Je to už pár rokov, ale kto vie, čo ak ju stretnem? Ako sa zachovať? Len letmo pozdraviť? Prihovoriť sa? Tak rád by som s ňou pokecal, ale ona ma asi nechce ani vidieť. Ani sa nečudujem. Stále tie isté myšlienky, stále tie isté pocity keď som vstupoval do "jej" mestečka. Ešte stále si pamatám ako voniala keď som k nej vystúpil prvý krát z busu v obleku.
"Čau kámo, tak jak ide život?" kričím už z diaľky keď ho vidím čakať nás na bráničke jeho baráku.
Vysmiety od ucha k uchu "Jak vás vidím, tak mi je popiči" odpovedá Tomáš.
"Tak čo, kam sa poberieme?"
"Dnes dáme len prechádzku z brčkom"
"čo je nové?" pýta sa Tomáš
"chystám sa za prácou do zahraničia, z jedným pohoďáckym típkom" odpovedám.
Vysvetľujem mu čo ma v práci čaká, kde budem, koľko zarobím a popritom sa obzerám ako besný hore dole, či ju niekde nezahliadnem aspoň kútikom oka a srdce mi pri tejto predstave buší o stošesť
"ešte stále si na ňu nezabudol, čo?" pýta sa Tomáš, lebo veľmi dobre vie prečo sa tak obzerám.
len sa pousmejem, ospravedlním sa, že venujem pozornosť banalitám a nie konverzácií.
"Čo máte zajtra v pláne? nejdeme sadnuť na drink do podniku? nejak som dostal chuť"
Obaja z Marekom súhlasne prikyvujeme "môžme, čo by nie"
Večer sa trošku tiahol, ja stále nervózny pozoroval okolie netušiac čo ma čaká.
V ten večer som uvidel dvoch ľudí, ktorých poznám. Jedna osobla bola práve tá, s ktorou mám ísť pracovať do zahraničia - Peter, má dlhoročný vzťah, trošku hajzlík, extrémne ukecaný, ale fajn do partie. Už z diaľky bolo vidno, že je zjavne podnapitý, čo však bolo divné, nemal pri sebe partnerku a to on nezvykne
"Peter ahoj, čo tu..?" ani som nedopovedal a do nosa mi udrela vôňa, ktorú si veľmi dobre pamatám. A tiež viem presne komu patrí. Sedela tam. Priamo predomnou. Skrehli mi nohy, zvlhli oči, v hlave mi behali koktavé myšlienky, nevedel som prísť ani na svoje vlastné meno.
"Ahoj" vytlačil som zo seba
"Čau" podivne na mňa pozrela, akoby ma nepoznala. Alebo aspoň nechcela poznať. Či sa snažila zabudnúť.
Zmocnil sa ma strach, beznádej. Jedno jediné slovo a vytrhlo zo mňa dušu. Mal som pocit, že mi horí celý svet a ja sa môžem len prizerať ako všetko, čo som vybudoval nenávratne mizne.
Vrátil som sa ku konverzácií zo svojím budúcim kolegom, pár krát hodil na ňu pohľad, ale akoby som pozeral do prázdnej sklenice, ani náznak prístupnosti.
Zavolal som Petra na cigaretku, vyrozprával mu príbeh o svojej zhmotnenej predstave dokonalosti.
"Tá je moja" odvetil
nechápačky som naňho pozrel "veď máš priateľku"
"vidíš ju tu? tak čo potom."
"kámo, to mi nemôžeš spraviť, zabijem ťa, prisahám, to by som proste neustál"
ale on.. jeho to akokeby v tom podnapitom stave len vyprovokovalo, zákerne a potmehúcky sa na mňa pousmial, vo mne sa trhali emócie hnevu a strachu
V tom došiel Marek "poď späť k nám sadnúť"
neprešlo ani desať minút, ja sa snažil tváriť, že je všetko v poriadku a v tom som zazrel ako sa začali bozkávať. Peter a ona. Bez ohľadu na to, koľko mal vypité, toto robiť nemal
prišlo mi zle, odpadával som, celého ma triaslo, mal som obrovské nervy, chcel som to tam celé rozmlátiť, poliať benzínom, zamknúť z vonku a všetkých nechať zaživa zhorieť
Marek a Tomáš videli, že situáciu nezvládam, jeden ma začal ťahať von, druhý zaplatil účet a chceli somnou rýchlo odísť preč. Vonku som sa z hlboka nadýchal čerstvého vzduchu, toršku sa mi uľavilo. No vzápati som sa chcel vrátiť dnu, začínal som sa rozkrikovať, Tomáš, kulturista, o 2 hlavy vyšší, 30 kíl ťažší mal čo robiť, aby ma udržal. Poskrúcal ma na zemi, prikľakol a čakal kým sa ukľudním. Pomohlo mi to
"Už som kľudný, kámo, dik. Ale buď tak dobrý, zavolaj sem toho čuráka keĎ ma nechceš pustiť dnu za ním, len mu musím niečo povedať"
"Dobre, ale nesmiete sa biť"
Keď vyšiel Peter von, tak som mal čo robiť, aby som doňho neskočil, aby som sa udržal
Vysmiaty od ucha k uchu "Čo chceš? vravel som ti, že je moja"
"Nič" vravím "len že ti odpúšťam", otočil som sa a odišiel
"Nič som mu neodpustil, ani nikdy neodpustím" pozrel som na kamošov a rozplakal sa. Celý zvyšok večera ma Tomáš z Marekom strážili ako oko v hlave. Možno keby to nerobili, tak tu niesom, neviem, myšlienky boli rôzne no ani jedna nebola dobrá. Chcel som mučiť, znásilňovať, ubližovať, chcel som viaž nôž a prepichnúť si srdce, aby tá bolesť konečne prestala.
Na druhý deň sme z Marekom odchádzali od Tomáša, ktorý mi poprial pevné nervy. s falošným úsmevom som mu poďakoval za všetko a nasadli sme do auta
Vravím "musím sa tomu hajzlíkovi pomstiť"
"Peter má frajerku, že?"
"Áno, prečo? ona mi neuverí čo sa včera dialo" nechápavo som naňho pozrel kam tým smeruje
"Mám pár pekných fotiek ako sa bozkávajú, možno by tomu jeho čaja uverila"
V ten moment sa mi začal v hlave rodiť zákerný, priam pekelný plán.
"Odlož mi ich", požiadal som Mareka
V mobile som našiel ospravedlňujúcu SMSku od Petra, len som odpovedal priateľsky nech na to zabudne, že je to v pohode, že bol opitý, že to chápem, že sa nič nedeje.
Týždeň na to sme už cestovali za prácou do zahraničia - len ja, Peter a jeho priateľka - Sunny
Prešlo pár mesiacov, pracovalo sa nám veľmi dobre. Celú tú dobu som myslel len na to, čo mi urobil a zároveň som sa deň čo deň pretvarol a čakal na ten správny moment. Nenechával som to len tak voľne plynúť, pri každej príležitosti som prikladal drevo do ohňa a tvoril vzťah Sunny a Petra stále viac a viac toxický. Sunny sa mi stále viac a viac sťažovala poza jeho chrbát a mňa to stále viac a viac uspokojovalo.
obaja veľa inteligencie nepobrali, vôbec si nevšimli, že sú obaja moje bábky, aj keď k Sunny som si vytvoril akýsi príjemný vzťah. Nemali sme toho veľa spoločného, asi šlo len o to, že sme spolu trávili veľa času.
S Petrom sme sa vracali z práce, kde som ho tak trošku naštrbil, že dnes zas nebude na byte popratané, aby mal čím rýpať do svojej priateľky. On si totižto myslel, že to robí zo srandy, v čom som ho stále uisťoval tým, že som ho chválil za vydarené vtípky.
"Ahoj, aký si mala deň? mmm dnes to tu pekne rozvoniava" vravím. Sunny stála v kuchyni a chystala nám niečo pod zub.. deňne končila o 4 hodinky pred nnami, tak sa stále venovala rôznym užitočným aktivitám na ubytovni, či už niečo upratať, navariť, proste nikdy nekysla len tak za TV
"Ahoj, dobrý, ďakujem" poznamenala z úsmevom na tvári
"To prečo je v kúpelni zas všetko rozhádzané?" rýpe Peter
Sunny len potichu zavrčala a rázom jej zmyzol úsmev z tváre.
Takto nejak to pravidelne vyzeralo po práci na ubytovni. Občas som zo Sunny zašiel na prechádzku lesom, alebo len tak - mestom
"Vieš, Luky, on ten Peter mi už lezie na nervy, má stále uštipačné poznámky a mňa to už nebaví"
"Všimol som si, ale musíš vydržať, on je len nervózny s práce, máme toho veľa a..."
"Ty ma vieš vždy pekne pozdraviť" prerušila ma "alebo pochváliť, podoporiť, prečo ty niesi z práce nervózny? Milujem ho, ale chcela by som, aby sa trošku zmenil, aby sa ku mne správal ako k dáme, aby si ma vážil, mohol by si ho nasmerovať?"
"Pár krát som sa snažil, ale keď ťa berie ako samozrejmosť, tak sa s tým.. ups, to som povedať nechcel"
"Čo mám robiť?" pozrela na mňa a ja som len stisol plecami
Vedel som presne čo majú robiť, stačilo im zbaviť sa mňa a boli by šťastní, ale moje plány boli iné.
Ako čas pokračoval a celé sa to stupňovalo, tak som pomaličky prechádzal do fázy 2, Petrovi som sa začal odmčávať, už som nebol ten vtipný, snaženlivý a tolerantný, už som začínal doňho rýpať, že všetko robí zle, pomaly, prestal som sa ho vypytovať aký má deň, už som ho vačšinu času len urážal... bolo vidno ako sa to celé snaží zachrániť, ako sa podlizoval, ospravedlňoval, bolo vidieť ako ho to vnútorne žerie. Mňa to stále viac tešilo, lebo som vedel, že sa začína cítiť tak, ako som sa cítil ja ten večer v bare. pomaličky ale isto som ho odosobňoval od všetkého, čo mu bolo charakteristické
Rázom sa stalo z ukecaného sebaistého človeka tichý, neistý, bojazlivý človiečik, ktorý mal pocit, že mu visí život na vlásku.
Videl som na ňom, že už sa nemá ako brániť, z priateľky si urobil terč posmechov, ktorá mu to začala oplácať častou ignoráciou alebo hádkami, jediný jeho kamoš v zahraničí mu prestal byť oporou, začal sa odmlkať. Jazyková bariéra ho uzatvárala do seba samého a on nevidel žiadnu cestu na únik
Bol čas pritvrdiť.
V práci som bol ja ten, ktorý to ako tak riadil, akotak vedel jazyk, vedúcim som posledné mesiace húckal do hlavy, že Peter je nepodarok a len ma brzdí, nič sa nenaučil a ja naňho už nevládzem ťahať.
Poza chrbát som si dobavil kamoša Jakuba, ktorý by ho v momente vymenil (ktorý bol mimochodom pomerne blízky kamoš Petra).
Jakub vtedy nevedel o akú prácu ide, požadal som ho o diskrétnosť, tiež že to bude len na pár mesiacov a vzhľadom na to, že ide o človek, ktorý vie držať jazyk za zubami, tak som si bol takmer istý, že sa nemá čo posrať.
Teraz už len rýchly telefonát Marekovi
"Vieš čo sme sa dohodli, že?"
"Mám poslať? teraz?"
"Áno" odvetil som
Na prechádzke zo Sunny jej zavibroval mobil
"Nepozrieš si to?"
"Neskôr"
Kurva, pomyslel som si, furt do toho mobilu čumí a teraz má na saláme? takéto naschvály, to snáď nieje pravda
Ani som nedokončil myšlienku a ona:
"Ah, zvedavosť mi nedá"
V momente zmeravela, nechápala, len čumela.
"Čo sa stalo? tváriš sa akoby si videla ducha" zasmial som sa a hneď nato dodal "preboha, niekto zomrel?" vedel som čo je na fotkách, ale veľmi rád hrám kino.
Začala plakať, zobral som jej mobil a len poznamenal
"Preboha"
Oprela hlavu na moju hruď a chvíľu som len tak stál a čakal až doreve. Už len potichy vzlikala, začínala sa upokojovať a tak jej vravím, či chce ísť domov ho komfrontovať, alebo sa ideme opiť... odpoveď bola jasná, tak som len Petrovi zavolal, že prídeme neskôr, nech sa o nás nestrachuje, že ideme kuknúť nejaké šminky a šaty.
Pozrela na mňa, mala obrovské spuchnuté červené oči, tričko premočené od sĺz, stiahnutý krk, ústa plné sĺín.
"Ty by si mi to nespravil" zadívala sa mi do očí a chcela ma pobozkať.
"prestaň, to niesi ty, to sú len emócie, možno sa to vysvetlí, tak aby sme neľutovali"
Silno ma objala, utíšila sa a vybrali sme sa do prvého baru. Trochu sme sa opili, dohodli sa, že mu nič o fotkách nepovieme, že to necháme chvíľu plávať, vzhľadom nato, že musíme spolu žiť a že máme spoločnú prácu atď.
Jakub bol už na ceste k nám, takže na ďalší deň mal prísť v poobedných hodinách tak akurát, aby sa takmer nevidel z Petrom.
Petra na druhý deň čakala na stole listina z výpoveďou.
"Lukáš, čo to je?"
"Dostal si výpoveď" vravím
"Prečo?"
"Lebo si si neplnil povinnosti"
"To si bol ty?!"
"Nie, kámo, asi niesu slepí, videli že to flákaš"
"To je blbosť, veď robíme rovnako"
"Daj mi pokoj" vravím "narozdiel od teba mám prácu"
"ALE VEĎ TÚ PRÁCU SOM ZOHNAL JA!!!" začal sa Peter rozkrikovať
"Ukľudni sa, ja ti s tým nepomôžem. Poď, pôjdeme za vedúcim"
Medzitým SMSka pre Sunny: "Môžeš mu všetko povedať, práve dostal výpoveď, už ho viac na očiach nebudeš mať"
"You can finnish work today, but Lukas told us you are very bad, he has better choice than you, it´s over"
"Peter, dnes ešte môžeš dorobiť, ale to je poslednýkrát, čo ťa tu chcú vidieť" prekladám mu
Nervózne poďakoval a vrátil sa k práci. Celý deň nasraný len mlátil do všetkého čo mal po ruke a to ešte nevedel, čo ho čaká na ubytovni
Keď sme prišli domov, hneď bežal za Sunny, ktorá už nervózne z uplakanými očami očakávala jeho príchod
"Už som ti zbalila, je koniec, nechcem ťa už viac vidieť" ukazujúc na fotky, ktoré jej deň predtým prišli.
"To má byť vtip? to je zlý for?" zúfalo sa obzerajúc kto ho podporí, no nikde nikto nebol
Sunny pred ním zabuchla dvere, ostal na prahu len z vlastnými taškami.
Ešte sa nestihol spamatať, pristúpil som k nemu a vravím "Poď, pomôžem ti naložiť tašky do auta"
kým sme zišli do lobby ubytovne tak mu to došlo
"TO SI BOL TY, SVINIAR, VŠETKO JE TO TVOJE DIELO" a najskôr by ma v ten moment zabil, keby tam nebol SBSkár, ktorý medzi nás hneď skočil.
"What happend, guys?" pýta sa, no odpovede sa nedočká, ja sa len usmievam, on sa trhá, no nedokáže sa vymaniť zo zovretia SBSkára, ktorý ho vynáša von. Kráčam za ním z taškami v rukách, hádžem mu ich na chodník zo slovami:
"Vravel som ti, že ju milujem, že ju máš nechať tak, v ten večer, v tom mestečku sa mi zrútil svet, no ty si sa mi len smial do tváre, tak teraz snáď vieš ako som sa cítil"
Z diaľky na mňa už len kričal "POL ROKA SI BOL FALOŠNÝ"
"Pol roka ti klátim ženu" Ulial som benzín do ohňa.
Pol hodiny po incidente sa ukázal Jakub. Zamrzí. Škoda, že neuvidel kto ho nahradil.
Čaká ma však ešte jedna dvojtvárnosť, ktorú musím dokonale zahrať, aby som splnil svoje zámery. Zatiaľ to mám pevne pod kontrolou.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
@tequila ano, bolo to písané rovno načisto, bez úprav
Diky za viac, než len kritiku, pochvala potešila
Dvojka zanikla, zomrela spolu s kúskom mňa
Diky za viac, než len kritiku, pochvala potešila
Dvojka zanikla, zomrela spolu s kúskom mňa
Napíš svoj komentár
no kde je 2. cast?