Lily:
História sa opakuje??? Zdá sa mi, že hej.
Znova sa chystáme na útek, na inom aute, znova s najlepšou kamarátkou. A znova som povedala tieto slová.
„Ak nechceš ísť, nemusíš, idem sama."
Úplne som skamenela a pozerala sa pred seba. Nie! Už nemôžem druhýkrát spraviť tu chybu, už nie.
Na Dereca sa vyprdnem. Môže ísť sám. Ostáva nám už len mesiac, tak prečo si ho predlžovať? Naomi mi kývala pred tvárou. Hodila som sa jej okolo krku, až som jej skoro vyrazila dych.
„Naomi, prepáč mi to, nikde nepôjdeme. Už nemôžem spraviť tú istú chybu dvakrát," fňukala som jej na pleci. Naomi ma vykoľajená objímala.
„Ehmm, môžeš mi povedať, o čo ide?" spýtala sa stále vyvedená z miery.
„Och Naomi, vieš čo som ti vravela s Tishou, presne predtým ako sme havarovali, som jej to povedala a teraz robím to isté. Už nemôžem, nie, nie už nemôžem," vzlykla som a Naomi ma stisla.
„Och... no to je mi ľúto, nevadí, ak nechceš nepôjdeme," povedala. Odtiahla som sa a zahľadela sa jej do očí.
„Už druhýkrát vás nemôžem stratiť," odpovedala som jej.
„Chápem Lily," vzdychla a znova si sadla na spacák. Derec celý natešený vošiel do stanu.
„No zbalené?" spýtal sa. Obidve sme sa na neho pozreli.
„Nie! Nikam nejdeme," odpovedala som mu ostro. Derec vzdychol, a potom bez slova odišiel. Sklonila som hlavu a pozrela sa na veľkú jazvu, ktorá mi orámovala celé zápästie až po lakeť. Vyviazla som z nehody aj s inými jazvami, ale táto je najhoršia. Mučí ma, keď sa na ňu pozriem. Pripomína mi ju. Ten náraz.
Jej posledné slová.
"Lily, ďakujem... že... že si stála... vždy... pri... pri mne... ľúbim ťa...."
To boli jej posledné slová. Strhla som sa. Neznášam sa.
„Lily, čo ti je?" spýtala sa Naomi. Rýchlo som sa vyštverala zo stanu a utekala preč. Po tvári mi stekali slzy a vzlykala som. Bežala som ako o dušu. Do niekoho som narazila. Zachytil ma skôr, ako som stihla padnúť na zem. Pozrela som sa na Lucasa. Vytrhla som sa z jeho zovretie a ďalej utekala. Čupla som si za kríky a stromy, tu by ma nemal nikto nájsť. Vzlykala som.
Občas ma toto pochytí. Myslím tieto pocity, že som ja za všetko vinná. A nie som?...
Neviem, koľko je hodín. Nezaujíma ma ani to, že mrznem a som hladná. Len myslím na Tishu. Musím sa cez to dostať. Ale už som z toho vonku len občas... vyplakať sa musím. Neberte mi to za zlé. Proste to nezvládam tak, ako by som to chcela. Mobil mi vyzváňa asi tri hodiny. Určite rodičia, kde som. Aj Naomi mi volala. Chcem byť sama. Nechcem tu nikoho. O také štyri hodiny budem zasa v eufórií pokoja a budem sa na tomto smiať. Asi ešte mám v sebe tie lieky. Zasmiala som sa.
Vlastne na čom?... Asi som blázon, no čo už. Znova som sa zasmiala a znova rozplakala. Väčšinou toto robia tehotné ženy, čo ja určite nie som. Pohlavný styk som mala, pred tromi mesiacmi, či koľko to bolo.
Hlavu som si sklonila na kolená, nastrčila kapucňu na hlavu a zavrela oči.
„Lily pozor!!!"
Bolo už neskoro. Vyleteli sme do vzduchu a pri páde som omdlela. Keď som sa zobudila, hlava ma nesmierne bolela. A nie len hlava. Telo som mala celé doráňané. Tisha na tom nebola o nič lepšie.
„Tisha!" skríkla som. Až teraz som si všimla veľké sklo zabodnuté v hrudi.
Odopla som pás a horko ťažko ju odtiaľ vytiahla.
„Je to tvoja vina, nenávidím ťa, preklínam ťa,“ povedala potichu. Strácala hlas.
„Nenávidím,“ poslednýkrát vydýchla. Vzlykla som a revala ako o dušu.
„Niéé!" zakričala som a šklbla sebou. Hnusoby sny!
Ešte tam sa mi votreli tieto myšlienky.
Ale našťastie ona mňa neodsúdila.
„Lily?" počula som hlasy. Prichádzali ku mne. Zodvihla som hlavu a pozrela
sa na Dereca, Naomi a Lucasa, ako idú ku mne. Naomi rýchlo pribehla a objala ma.
„Tak som sa bála, nič ti nie je?" spýtala sa. Chytila som jej ruku a usmiala sa.
„Už nie," odpovedala som jej.
Derec si ku mne kľakol a tiež ma objal.
„Tak si ma vystrašila," oznámil mi.
„Prečo si nešiel?" spýtala som sa ho.
„Potrebovala ma najlepšia kamarátka. To je viac ako sloboda," povedal. Obidvoch som objala.
„Mám vás rada decká."
Postavili sme sa a ja som sa pozrela na Lucasa. Na tvári mal znova ten jeho neutrál.
„Tvoji rodičia ťa čakajú. Hrozne sa vystrašili," zvýraznil to slovo hrozne. Vzdychla som.
„Ďakujem." Usmiala som sa. Lucas nahodil prekvapený výraz.
„Za čo?" spýtal sa.
„Za všetko. Idem!"
Otočila som sa k nim chrbtom a išla do jedálne. Chrbtom dlane som si utrela tvár a vošla dnu. Rodičia pili kávu, ale keď ma zbadali, rýchlo sa postavili a pribehli ku mne. Mama ma hneď objala a otec pohladil po hlave.
„Zlatko, čo sa ti stalo?" spýtala sa mama a zahľadela sa mi do očí.
„Tisha," povedala som a mama pochopila.
„Ešte stále?" spýtala sa. Odtiahla som sa od nej a utrela si oči.
„No vieš. Sníva si mi o havárií. Je to hrozné,"
„Och zlatko, je mi to ľúto. Ako ti pomôžem?" spýtala sa a pozrela sa na ocka a potom na mňa.
„Nie mami! Toto si vybavím sama."
„Koniec návštevných hodín. Tešilo ma!" povedal arogantne Lucas. Debil.
„Tak zlatko, ahoj!" mama ma pobozkala na čelo, potom objala a ocko to isté. Potom som im zakývala, oni mne a ocko s mamkou boli preč. Rýchlo som si sadla na stoličku a chytila spánky. Potrebujem panadol. Lenže ja žiaden nemám. No čo! Prežijem to aj bez liekov. Postavila som sa, ale zatočila sa mi hlava. Nebyť Lucasa, ktorý ma zachytil, zošuchla by som sa na zem. Jemne ma posadil na stoličku a podal mi vodu.
„Je ti niečo?" spýtal sa vystrašene. Chytila som do rúk pohár a napila sa. Pozrela mu do tváre.
„Nie! Som v poriadku," šepla som. Lucas mi chytil čelo a líca.
„Máš teplotu. Asi si prechladla pri tých kríkoch," povedal nahnevane. Zdvihla som hlavu a zahľadela sa mu do tváre.
„Nemám teplotu! Musím ísť," postavila som sa, že odídem, ale Lucas ma pevne chytil za ruku.
„Ideš na lôžko. Pokojne sa spýtaj aj Naomi, ak sa bojíš, bola tam aj ona. A sú to predpisy. Zbaľ si veci ako knihu, zubnú pastu, oblečenie, a tak príď sem do jedálne!" prikázal mi.
„Prepáč, ale nie!" odvrkla som.
„Prosím???" spýtal sa nahnevane a zvýšil hlas.
„Nechce sa mi," odpovedala som mu.
„Ak sem neprídeš do desiatich minút, budeš mať predĺžené prázdniny!" vyhrážal sa mi. Pristúpila som k nemu.
„Vyhrážaš sa??? Aj tak ti to neschvália," odvrkla som.
Zdvihol obočie a zasmial sa.
„Že neschvália??? To si myslíš iba ty." Znova sa zasmial.
„Si taký hnusný!" skríkla som na neho a otočila sa. Dopotácala som sa k stanu , odopla ho a balila si kozmetickú tašku, pastu, kefku, voňavku, oblečenie, mp3, mobil a knihu.
„Chystáš sa niekam?" vystrašene sa spýtala Naomi.
„Musím ísť na lôžko, mám teplotu, ozaj bola si tam aj ty?" spýtala som sa jej a zahryzla si do pery.
„Áno," odpovedala. Objala som ju a vyšla zo stanu. S taškou som sa dopotácala do jedálne, kde čakal Lucas. Usmial sa a ja som sa zamračila.
„Poď za mnou," prikázal a išiel von z jedálne cez nejaké dvere, ktoré som si ešte nevšimla.
„Budeš na izolačke, takže by si nemala nakaziť iných," povedal.
Ja som si zamrmlala popod nos. Otvoril dvere a ja som vstúpila do malej izby, kde bola len posteľ a malá skrinka.
„Ako vo väzení," zamrmlala som potichu. „Je tu aj kúpeľňa, hneď vedľa izby," povedal.
„No," zašomrala som.
„Nešomri už toľko... donesiem ti panadol a čaj." Vyšiel z miestnosti. Načo robí kvôli tomuto takéto ceremónie?
Tašku som si položila na skrinku vedľa postele a ľahla si. Posteľ nebola až taká tvrdá. Super! Aspoň sa vyspím. Zobrala som si mp3 a dala si ho do uší. Zapla som si hudbu a počúvala. Zavrela som oči a zakryla sa.
„Nech sa páči."
Od ľaku som spadla z postele a buchla si hlavu. Rýchlo som sa postavila a šúchala si čelo.
„Au. Nabudúce ma takto nevystraš," vravela som podráždene.
„Nabudúce počkaj, kým ti donesiem veci, a potom si rob, čo chceš." odbil ma.
Pozrela som sa na čaj a tabletku. V ruke držal jednorazový teplomer. Vzdychla som a zobrala si ho od neho. Chytil mi ruku a obrátil ju. Pozeral sa mi na veľkú jazvu.
„Čo sa ti stalo?" spýtal sa prekvapene. Vytrhla som si ruku z jeho, ale znova ma chytil.
„Nauč sa, že keď sa ťa niekto niečo pýta, máš odpovedať," povedal prísne.
„Nebudem počúvať o rok, či dva staršieho namysleného chlapca, ktorý nevie, aký môže byť život," povedala som mu nahnevane.
„Hej!? Tak ja neviem, aký je život?" spýtal sa nahnevane. Hups! Zase som ho nahnevala.
„Nie!" odvetila som mu pokojne.
Jeho tvár bola skrivená pod nahnevanou maskou.
„Buď rada, že mám také dobré ovládanie lebo... " vyhrážal sa.
„Lebo čo?" spýtala som sa ho.
„Lezieš mi na nervy!" skríkol. Nahnevane som sa mu pozrela do tváre.
„Aj ty mne..." skríkla som na neho.
„Nekrič na mňa, ty feťáčka, určite si zničila život každému!"
Au. Tak toto ma zabolelo. Hneď som si spomenula na Tishu.
Vyhŕkla mi slza. Natiahla som ruku a dala mu silnú facku. Vytrhla som si ruku z jeho zovretia a utekala do kúpeľne.
Oprela som sa o dvere a zošuchla sa dole. Začala som plakať a pri tom som vzlykala. Hnusák jeden. Už sa teším, keď ho neuvidím. Pokazil mi celý život. Postavila som sa a pozrela do zrkadla. Moja tvár bola skrivená bolesťou. Pristúpila som k zrkadlu a buchla doňho. Sklo za rozbilo na kúsky a mne porezalo pravú ruku.
Teraz už budem mať na obidvoch rukách jazvy. Z ruky sa mi valila krv a ja som nič necítila. Iba pálivú bolesť. Rýchlo som otvorila skrinku a v nej bola lekárnička. Vytiahla som z nej obväz a dezinfekciu. Ale najprv som to dala pod vodu. Zvrieskla som, ale nechala si to ďalej oblievať. Voda už nebola ani biela iba čisto karmínová. Rýchlo som utekala do izby, sadla si na posteľ a držala si tepnu. Učila som sa, že pri prerezaní tepny rýchlo preteká krv, teda strieka, mne nestrieka, iba sa valí ako vodopád, ktorý nie a nie zastaviť. Už som prestala aj dúfať, že to prestane. Povolila som stisk a nechala voľne pretekať krv. Zavrela som oči...
Lucas:
Potom čo Kelly a Selly odišli som ostal v bare sám. Rozmýšľaj som nad ženami, ktoré milujem. Sú to Kelly, Selly, Lily a Miley. Všetky končiace na y.
Všetky štyri sa mi páčia, všetky sú úžasne...
Na druhý deň:
Tak ma nahnevala! Čo si o sebe myslí! Feťáčka jedna. Zastal som v strede chodby a rozmýšľal, či sa jej nemám ospravedlniť. Bol som dosť hrubý. Tak som išiel naspäť. To, čo som uvidel, ma riadne zaskočilo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár