„Bože odpusť,“ boli to posledné myslené slová. Uvidela som silné, biele svetlo, po ktorom som kráčala. Pred sebou som uvidela Tishu, ako sa na mňa usmieva. S radosťou som sa k nej rozbehla a objala ju.
„Vidíš, vravela som ti, že sa čoskoro stretneme,“ šepla som, môj hlas znel ako svištiaci vietor. Tisha zakrútila hlavou a zamračila sa.
„Zlatko, ale ty ešte nesmieš zomrieť, čaká ťa krásny život, ty ešte neumrieš.“ Skoro som ju ani nepočula. Jej hlas sa pomaly strácal.
„Tisha, ale ja ťa potrebujem!“ zakričala som do vetra.
„Som pri tebe, počkám si na teba, keď nastane tvoj pravý čas, zbohom.“
Potom sa Tishin hlas stratil a ja som ostala sama v temnote, ktorá ma zahalila.
Lucas:
„Dobrý deň, potrebujem sanitku na Lesnú dvesto, nápravný tábor,“ rýchlo som brblal a zatiaľ držal Lily tepnu.
„Meno a čo sa stalo?... sanitka je už na ceste,“ vravela pani.
„Prerezanie žíl, čo mám robiť? Stratila veľa krvi a srdce jej stále pomalšie bije.“
Bolo mi do plaču. Keby som nebol takýto sebec, debil a ignorant, nič by sa z tohto nestalo.
„Sanitka je na ceste, zatiaľ jej to len držte a nepúšťajte.“
O desať minút som počul húkanie sanitky.
„Stratila veľa krvi, potrebuje infúzie... pulz ma slabý... tridsaťpäť za minútu, rýchlo treba ísť do nemocnice,“ vravel doktor, ktorý ju ošetroval.
***
Už asi štyri hodiny čakám, celý zakrvavený v nemocnici. Bože, len nech prežije. Ospravedlním sa, už k nej nebudem takýto zlý.
***
Lily:
Temnota ma čím ďalej, tým viac pohlcovala. Moje vnútro... akoby som už ani necítila. Už som to nebola ja... ja to nechápem... čo sa to deje? Veď Tisha povedala, že prežijem... keby... keby som vedela, čo mám aspoň hľadať.
Stále počujem len: ,,Jeden, dva, tri...“ A potom len nejaký buchot. „Jeden, dva, tri...“
Žeby som mala ísť za tým hlasom?...
„Jeden, dva, tri... nabite na tristodvadsať,“ povedal hlas. Buchot. Znova hlas. Mám ísť tam? Svoje nohy som pohnala, aby sa pohli a išla za zvukom. Zrazu som bola vo svetle a potom... čo sa vlastne stalo?
Lucas:
„Ako jej je?“ spýtal som sa doktora. Poškrabal som si hlavu a zadíval sa mu do očí.
„Stratila veľa krvi, dlho musí byť na infúziách,“ povedal doktor. Kývol som na súhlas.
„Môžem sa ísť pozrieť?“ spýtal som sa ho.
„Áno,“ odpovedal a odišiel. Ja som vošiel do nemocničnej izby a pozeral na Lily. Jej rodičia by mali dôjsť o tri či štyri hodiny. Sadol som si k posteli a chytil jej zdravú ruku, nie až tak zdravú. Mala na nej veľkú jazvu, skoro po lakeť. Bolo tu skoro ticho, až na pípajúce prístroje a kvapkanie infúzie.
„Lily, tak je mi to ľúto. Prepáč mi to. Vôbec nie si feťáčka, ani si to nemyslím, jednoducho som bol naštvaný na seba aaa...“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár