Nový život - epilog

Epilog

Lily:

Hodila som sa mu okolo krku a pevne ho objímala. Objal ma jeho mohutnými rukami a jemne ma bozkával do vlasov. Nikdy som nebola takáto šťastná. Myslela som si, že pre mňa šťastný život neexistuje, ale mýlila som sa. Objímam sa s mužom, ktorého nadovšetko milujem.

Odtiahli sme sa od seba a zadívala som sa mu do očí. Moje oči začali vlhnúť, slzy mi začali tiecť po tvári. Lucas sa usmial a nežne mi zotrel slzy.

„Lily, o dva či tri týždne sa stretneme.“ Usmieval sa ako slniečko, ale predsa som mu v očiach zazrela smútok a strach z odlúčenia. Čo keď si za ten čas niekoho nájde, to by som neprežila, ale radšej na to nebudem myslieť.

„Ja viem, ale...“

Vášnivo ma pobozkal a pozrel sa poza mňa. Usmial sa na niekoho a potom ma pustil.

„Tvoja mama," oznámil. Vzdychla som a sklonila hlavu. Poslednýkrát som pobozkala Lucasa a so zvesenými plecami a sklonenou hlavou išla za mamou. Mama sa na mňa hneď vrhla a objala ma.

„Som tak rada, že si už späť, boli to dlhé prázdniny." Smrkla. Zdvihla som zrak a usmiala sa.

„To teda boli mami, to mi môžeš veriť," povedala som a objala mamu.

„No poďme, kým si to nerozmyslím," zašomrala som tento raz, ale potichu, mama to aj tak počula.

„Ten chlapec je zlatý, teda vy dvaja ste spolu zlatý," opravila sa mama. Sklopila som zrak a začervenala sa.

„No hej, mami už poďme!"

Sadli sme si do auta a cez okno sa pozrela na Lucasa. Akurát mi posielal vzdušný bozk. Usmiala som sa a zakývala mu. Vtom sa pohlo auto, jeho krásna tvár sa strácala ako aj tento tábor.

Neskôr stromy nahradili obchodné domy, činžiaky, domy a cesty. Nikdy by som nepovedala, že mi bude chýbať ten zapadákov. Na tieto prázdniny mám dobré, ale aj zlé spomienky. Veď život nikdy nie je dokonalý, v mojom momente, práve teraz je, aj keď je mi smutno za Lucasom.

Hneď ako som prišla domov, ľahla som si do postele a prezvonila Lucasa. Lenže on... on sa mi neozval ani po desiatich, tridsiatich minútach, ani po piatich hodinách. Hneď mi začalo splašene biť srdce..

Čo keď sa mu niečo stalo?

Desila má tá predstava. Alebo, čo keď je práve zaneprázdnený... nejakou...

Lilien! Nevyrábaj problémy. Tvoje žiarlivostné scény mi lezú krkom.

Vravelo moje vnútro.

Ale keď sa o neho bojím?? Ale fakt, čo keď je práve teraz s niekým v posteli? Hm?

Spýtala som sa môjho ,,múdreho" vnútra.

Určite ti to vysvetlí. Nemôže sa celý čas venovať tebe, veď aj on má priateľov!

Vzdychla som si. Som hrozná! To mi ani nenapadlo. Teraz si o mne pomyslí. Mobil som hodila cez celú izbu, kde dopadol na tvrdú podlahu. Celý sa roztentoval. Ops. Zasmiala som sa, ale nechala som ho tak na zemi. Do uší som si nasadila mp3 a počúvala hudbu. Zavrela som oči a zaspala.

Zobudila som sa na slnko prenikajúce cez záves, ktoré svietilo presne na mňa. Posadila som sa na posteľ a zívla si. Mp3 stále išla, vypla som si ju, postavila a zdvihla mobil a jeho zvyšné kúsky vedľa neho. Pokúsila som sa tam vložiť SIM kartu a batériu. Uf, našťastie sa to tam vložilo bez problémov. Dychtivo som si zapla mobil a čakala, kým sa načíta. Hneď ako sa zapol, na displeji mi zapípalo desať zmeškaných hovorov od Lucasa. Usmiala som sa a vytočila jeho číslo. Po treťom pípnutí zdvihol.

„Och Lily, prečo si mi nezdvihla, tak som sa zľakol," panikáril. Ja som si to nevšímala, len počúvala jeho krásny hlas. Aj som zabudla, aký ho má úžasný. Ach.

„Lucas prepáč, vybil sa mi a ja..." vyhovárala som sa a celá sa ošívala. Ešteže ma nevidí, prekukol by ma, ale asi aj tak ma dobre pozná.

„Dobrá výhovorka, čo alebo kto je za tým?" spýtal sa podozrievavo. Vzdychla som.

„Mobil sa mi rozbil, teda, no... ja som ho rozbila," šeptom som mu odpovedala, lebo až teraz som si uvedomila, že mama je o dve izby ďalej.

„Ach, ty môj malý žiarlivec,"

Prekukol ma! On ma normálne, že prekukol. Css.

„Ja??? Ale kdeže, ja nežiarlim, na koho by som mala?" Trápne mi poskočil hlas pri slove ja.

Melodicky sa zasmial.

„Žeby na Miley?" spýtal sa. Zavrčala som.

„Nežartuj,"

Poriadne ma nahneval. Mne sa nepáči, keď ma provokuje.

„Ale ja nežartujem," vravel úprimne. Rozbúchalo sa mi srdce. Oči mi začínali slziť.

„Vieš čo?" spýtala som sa ho uplakane. ,,Daj mi pokoj!" skríkla som a než som ho vypla, počula som ako povedal:

„Lily, ale ja som žar..." Vypla som mobil a zakryla sa. Debil. Ja viem, no teda neviem, ale myslím si, že žartoval, ale nech si chlapec nemyslí, že si so mnou môže robiť, čo chce.

Toto odlúčenie nám neprospeje, alebo... možno aj hej. Tým, že sa tak dlho neuvidíme, budeme po sebe viac a viac túžiť. Kútiky úst sa mi roztiahli do úsmevu.

„Lily!“ zakričala na mňa mama. Strhla som sa na posteli a pozrela na dvere, ktoré otvorila mama. Vošla dnu a prísnym pohľadom mi podala mobil. Potom sa na mňa varovne pozrela a odišla. Kto žeby to bol?

„Lilly, čo to vyvádzaš?“ spýtal sa ma sopránovým hlasom. Vzduchu som sa usmiala.

Láska, hrám sa s tebou.

Na to, na čo som myslela, to som aj vyslovila.

„Láska,“ vzdychla som. „baví ma sa s tebou hrať, vidím, že aj teba,“ zasmiala som sa a mobil dala na reproduktor. Dala som si na seba župan a išla si vybrať nejaké veci zo skrine. Dala som si na sebe mini rifľovú sukňu, biele na ramienka tričko s výstrihom a znova si sadla na posteľ. Ani som nevnímala, že vôbec do vtedy mi niečo rozprával.

„Počúvaš ma vôbec?“ spýtal sa nahnevane.

„Prepáč nie, čo si to vravel?“ spýtala som sa nevinne.

„Tak ty sa chceš hrať?“ zavrčal. ,,Ver, že ja nikdy neprehrávam. Ty si len malá myška a ja veľká šelma,“ zasmial sa arogantne. Podišla som k mobilu.

„Ale ja myška, mám lepší rozum ako ty šelma, ktorá sa riadi iba svojou namyslenosťou,“ odporovala som mu. Milujem tieto naše škriepky asi ako on. Do konca tábora sme ich absolvovali minimálne tucet.

„Že ja som namyslený??? Css,“ spýtal sa naschvál namysleným hlasom. Zasmiala som sa.

„A nie!?“

Postavila som sa a s mobilom išla do kúpeľne. Jemne som sa nalíčila, dala lesk na pery a jemne špirálu.

„Lily, pozri sa von oknom,“ šepol. Z ruky mi padla ceruzka a ja som utekala k oknu. Nikto tam však nebol.

„Ha- ha, nachytala si sa, ha – ha,“ smial sa. Rozzúrene som ho vypla a dala tiché zvonenie. Znova som vošla do kúpeľne a domaľovala sa. Do ruky som si zobrala mobil – pre každý prípad - a išla dole schodmi.

„Mami, idem von!“ zakričala som na mamu a vyšla z domu. Od nášmu domu som mierila do málo zahusteného lesa. Za sebou som počula kroky, a tak som zrýchlila. Lenže tie kroky ma dobehli a ten neznámy človek ma pritlačil o strom. Chytil mi obe ruky a dal ich za moju hlavu. Rýchlo som dýchala a srdce mi splašene bilo. Ten mu už zdvihol hlavu aaa..





„Lucas?“ spýtala som sa prekvapene. Odľahlo mi a srdce sa upokojilo.

„Kam sa chystáš kráska?“ spýtal sa a jeho pery priložil k môjmu krku. Jemne jeho perami bozkával môj krk a ja som znova stratila niť myšlienok.

„Práve som sa chcela prejsť,“ odpovedala som. Lucas zdvihol obočie a zasmial sa. Pozrel mi do očí a pohladil mi nežne líca.

„Vravel som, šelma je silnejšie ako ty, malá maličká myšička,“ povedal so smiechom v hlase. Uškrnula som a päsťou buchla do jeho hrude. Potom som sa nevinne usmiala, vymanila sa z jeho objatia a išla ďalej chodníčkom. Jeho teplé ruky som cítila okolo svojho pásu. Nežne si ma k sebe pritiahol pobozkal na krk. Naschvál som nijak nereagovala. Len som stála ako soľný stĺp, pery pevne stiahnuté, aby som sa nerozosmiala. Lucas si ma k sebe otočil a pozrel mi do očí. V jeho očiach sa ukrýval smútok a bolesť. Určite to na mňa hral. Pozrel na mňa jeho krásnymi očami a spýtal sa.

„Ty ma neľúbiš?“ spýtal sa tak smutne, až mi išlo puknúť srdce. Moje pery sa uvoľnili a ja som sa usmiala. Hodila som sa mu okolo krku a náruživo ho pobozkala na pery. Postrapatila som mu vlasy a zasmiala sa. Ústa som priložila k jeho uchu.

„Hlupáčik,“ zasmiala som sa. Lucas sa zamračil a na to prefíkane usmial. Niečo sa chystal spraviť.

Jemne do mňa strčil, ja som sa zakolísala, padla do mäkkej trávy. Lucas si ku mne kľakol a pozrel na mňa. Šibalsky sa usmial a nežne ma pobozkal na pery. Vzdychla som.

„Budeš ešte ľutovať, že si povedala, že ja,“ ukázal prstom na seba. ,,som hlupáčik,“ vravel prísno, ale jeho tvár ho prezradila. Jeho tvár bola pobavená, šťastná a plná lásky. Preto som sa ho nebála.

Zasmiala som sa a zavrela oči. Keď som ich otvorila, zľakla som sa z náhlej blízkosti Lucasa.

Natiahla som s a k nemu, že ho pobozkám, ale on sa odtiahol a presunul sa na môj krk.

„Nikdy!“ vzdychla som, keď mi perami prešiel po uchu. Zdvihol hlavu a zdvihol obočie.

„Áno?“

Tá jeho krásna detská tvárička, och, z nej nemôžem.

„No, že nikdy nebudem ľutovať, že...“ zasekla som sa, keď som videla, ako na mňa krásne pozerá. To robí naschvál. To nie je fér! Vzdychla som a zavrela oči.

„Nebudem ľutovať, že som ti povedala, že si môj hlupáčik.“ Otvorila som oči a nežne sa naňho pozrela. Jeho tvár sa zamračila a odvrátil zrak. To iba hrá, jednoznačne.

Natiahla som sa k nemu a pobozkala ho na jeho uško. Zavrel oči, ale stále jeho tvár bola zamračená. Posadila som sa a svoje pery presunula na jeho tvár. Perami som mu blúdila po tvári, až som narazila na jeho krásne, chutné, plné pery. Nežne som ho na ne pobozkala. Rýchlo sa odtiahol a zatlačil ma do trávy.

„Nie, Nie! Povedal som niečo a...“ stíchol, keď som mu rukou prechádzala po jeho hrudi. Túžobne sa na mňa pozrel a ja som sa usmiala.

„Vravel si niečo?“ spýtala som sa ho akože nič. Úsmev sa mu vytratil z tváre, ale stále pozoroval moju tvár. Rukou som mu prešla cez opasok na jeho nohaviciach a už ho išla odopínať, keď vtom som sa odtiahla a hlavu položila na trávu. Milujem keď sa zatvári ako teraz.

Prekvapenie. To si asi len málokedy môžem pozrieť.

„Čo? Prečo?“ pýtal sa úplne vykoľajený. Usmiala som sa, rukou mu prešla po jeho líci, keďže bol dosť blízko mňa. Nevinne som sa usmiala.

„Neodpovedal si a ja som si myslela, že keď si nič nevravel, že ti vadím.“ Našpúlila som pery a v duchu sa pochechtávala. Lucas zvýskol a nahol sa nado mňa.

„Ty!“ Zasmial sa a začal ma štekliť. Ja som výskala a zvíjala sa v kŕči a prosila ho nech prestane. Slzy mi tiekli ako zmyslov zbavené a on nie a nie prestať.

„Dosť!“ šepla som zadýchane. Prefíkane sa na mňa pozrel.

„Čo za to?“ spýtal sa nevinne. Vzdychla som si a posadila sa. Napravila som si tričko a mini sukňu a pozrela naňho.

„Pusa?“ spýtala som a zahryzla si do pery.

„To bude musieť byť poriadne ...“ Skôr ako dopovedal, som sa mu perami prisala na tie jeho a poriadne, vášnivo ho pobozkala. Otvorila ústa a môj jazyk sa dobil do jeho úst. Bozkávali sme sa asi minútu, keď sme sa odtiahli od seba, ale čelá mali opreté o seba.

„Sladká,“ dopovedal a vzdychol. Objala som ho a oprela sa oňho. Jeho ruky obmotal okolo môjho pásu a pobozkal ma do vlasov.

„Milujem ťa,“ šepla som. Lucas ma pobozkal na čelo.

„Aj ja teba.“

Znova sme spojili naše pery v jedno a užívali si túto krásnu chvíľu, ktorá nebola posledná. Poznáte ten známy koniec rozprávok? Teda aj pre tento príbeh ho môžem použiť. Môj rozprávkový sen sa splnil. Moje túžby sa naplnili. Môj rozprávkový princ sa stal skutočnosťou, ktorú naplnil túžbou, nehou a láskou. Ostal verne stáť po mojom boku a stál pri mne vo všetkom zlom i dobrom. K príbehu o mojom živote, k tomu môžem povedať len jedno.

Žili šťastne, až kým neumreli.

The END

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu