Moje meno je Beatrice a budem vás sprevádzať týmto príbehom. Spisujem memoáre môjho života pre jednu dôležitú skutočnosť, ktorá sa ešte neodohrala, len v mojej mysli. No tam je možné všetko na čo si len zmyslíte. Jedno viem s presnou istotou. Moje meno bude slávne. Čochvíľa.
Narodila som sa a vyrastala som vo veľkej chudobe, napokon sme neboli jediní. Chudoba sa svetom odjakživa šíri rýchlosťou zhubnej nákazy, to vám snáď nemusím vysvetľovať. Predsa len to nie je tak dávno. Moje narodenie sa datuje v roku 1499. Narodila som sa ako najmladšie dieťa do mnohopočetnej rodiny, ktorá sa živila chovom zvierat. My, ženy, sme vyšívali krajkované kapesníčky, látkové servítky a iné rôzne veci, ktoré sme predávali buď návštevám, ktoré do kráľovského dvora chodili alebo boli pýtané priamo od samotnej kráľovskej rodiny. Ako siedme, posledné, dieťa som to nemala ľahké. Musela som drieť rovnako veľa ako moji starší súrodenci, ktorí vládali viac ako ja. Bolo to v čase, kedy sa v Anglicku rozmohla vírusová nákazlivá choroba – mor. Zobrala veľa ľudí, ktorých som poznala, i tých najbližších. Rodičov to zasiahlo prvých. Zo siedmych detí, sme napokon prežili len dve, ja a moja o tri roky staršia sestra Helene, na ktorej choroba zanechala hlboké následky. Chuderka to nemala v hlave v poriadku a tvár sa jej zohavila tmavými škvrnami. Už to nebola ona. Po tejto nákaze už nikto nebol ako pred tým. Pre niekoho to bola len obyčajná štatistika, no ja som mala vtedy iba 13 rokov. Nevedela som ako by som mala statok poviesť sama.
Ľudia mi nápadito radili, nech sa vydám, nech si vyberiem jedného z okolia, že by som si určite vybrala dobrého. O tom som však nechcela ani počuť. Môj dávny sen bol dostať sa do blízkosti mocnej rodiny a tam im slúžiť. Počula som, že s peniazmi nešetrili a služobníctvo sa malo ako v bavlnke. Tak by sa vyriešil problém, ktorý nastal. Nebolo to také jednoduché, no vzhľadom na to, že sme mali dobré obchodné styky s kráľovskou rodinou a dokonca som osobne poznala Thomasa Moora, ktorý bol v tej dobe poradcom samotného Henryho. Chudák Thomas, nech je mu zem ľahká a nech odpočíva v pokoji naveky. Mala som veľké šťastie, že na hrad prišla kráľovná, Katarína, a priniesla si so sebou iba služobníctvo a pár dvorných dám, ktoré ale neboli v dostatočnom počte na jej vysoko postavenú urodzenosť. Snáď mi musel pomôcť anjel strážny alebo to bola len obyčajná zhoda náhod, no stala sa zo mňa dvorná dáma, môj vek sa nikomu nezdal zvláštny.
O kráľovnej Kataríne sa rozprávalo v dobrom, ľud ju mal rád, rozdávala milodary vždy v deň kedy sľúbila a modlila sa za chorých, ktorých bolo stále hojne. I k nám, dvorným dámam sa správala veľmi pekne, nikdy som si nevšimla, že by na niektorú z nás zvýšila hlas. Bola to jedna z tých kráľovien, ktoré si svoj šľachtický titul nezaslúžili honosnou svadbou s kráľom, z vypočítavosti ale z čírej múdrosti a milosti. Ako ste si iste všimli, mala som ju rada. Mohla by som o nej napísať ešte desiatky až stovky slov ale v tomto príbehu jej povaha nie je dôležitá. Dôležité je niečo iné.
Byť dvornou dámou sa oplatilo hneď z rôznych príčin. Mala som teplé miestečko, kde som mohla prespávať, každý deň som mala na stole tri teplé jedlá a vždy som mala oblečenie čisté a voňavé. Cítila som sa ako princezná ale nikomu som to povedať nemohla, ešte by sa mi vysmiali a poslali kade ľahšie. Každý deň, 24 hodín denne, sme boli po ruke kráľovnej, čo bolo dosť náročné ale na druhú stranu, kde by som sa mala lepšie? Moju slobodu som ešte stále mala, čo sa týka manželstva, takže som neváhala ani sekundu. Ďalšia, tá dôležitejšia, pričinila bola skôr politická. Poviete si, žena zainteresovaná do politiky, ktorá je len pre veľkých a urodzených pánov? Možno. Rýchlo som zistila, že niečo nesedí. Diali sa tam akési machinácie, ktoré sa už nedali zastaviť, pretože boli rozliate po celej krajine. A ako sa neskôr dozviete, tak nielen v tej ale aj v ostatku Európy, myslím tým Vatikán, Španielsko, Francúzsko. Je toho priveľmi veľa.
Na teraz musím končiť, môj kalamár je prázdny a ďalší atrament nemám.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
31. 12.decembra 2013 18:21
pises necakane dobre. ked v dalsej casti bude menej opisov a viac priamej reci a akcie, bude to dokonale
Napíš svoj komentár