Už hodnú chvíľu sedím uprostred chladnej miestnosti, do ktorej presakuje len svetlo spoza zastretých hrubých záclon, ktoré boli svedkom už mnohého. Dobrého aj zlého. Teraz videli niečo, čo bolo pre nich nové. Ale ja viem, že to nikomu nepovedia. Sú len akýmisi pozorovateľmi doby, ľudí, vyhrotených situácií. Ale nezmôžu nič. Tak ako my, obyčajný ľud v rukách božích. Žijeme v klamstve, ktoré nám denne predkladá cirkev skrz nášho kaplána. Je plný lží ale nikomu to nevadí. Mlčky sa prizeráme ako nám chabrú naše chudobné životy.
Keď sa tak rozhliadnem, popremýšľam nad všetkým, tak šero, v ktorom sa nachádzam celý môj pohľad len skresľuje. Možno to nie je také zlé. Cítim mierny chlad na mojich bosých nohách, ktoré sú mokré od červenej životodarnej tekutiny. Ešte pred pár chvíľami kolovala v žilách toho darebáka. Jeho krv smrdí ako on sám, ako jeho premárnený život. Každý deň okrádal niekoho o zdravie, životnú energiu, šťastie,...
Začínam si cítiť menšie rany, ktoré my ten naničhodník urobil, keď sa bránil. Silou mocou si chcel uchovať to, čo on tak bral a odopieral iným. Život je neuveriteľne spravodlivý a charakterný. Ale len keď sa mu zachce. Robí si s nami čo chce a skúša našu vieru, presvedčenie, skúša, či vydržíme to, čo nám kladie do cesty. Niektorí z toho vyviaznu živí a iní zas nie. Zomrú. Prirodzene alebo násilne. A poviem vám, že to bola tá najpríjemnejšia vec. Pre mňa. Pre neho to bola tá najhoršia nočná mora, akú kedy mohol zažiť. A neprežiť.
Človek by si pomyslel, že chlap ako on, bezcharakterný a zlý, sa vie ubrániť, žene. No nie, on to nedokázal. Minútu po minúte bol na tom biednejšie a biednejšie. Videla som, ako mu zhasína život v očiach a on zas videl, že tie moje sa smejú. Na plné hrdlo. Nič som mu nemusela hovoriť. On to chápal priam dokonale. Rany, ktoré na mne zanechal sa vyliečia a jazvy mi budú pripomínať tento nádherný jarný deň až do konca mojich dní. Tie prídu skoro. Som si tým istá. Za týždeň, dva v tomto čase už možno budem tam, kde je pán urodzený práve teraz. Každý sa príde pozrieť na vrahyňu a na stínača hláv.
Sedím tu priveľmi dlho a mramorová zem sa mi javí už nepohodlná. V ryhách mramoru sa pomaly usádza krv zliata s tou mojou. Usmievam sa. Niektorí by si pomysleli, že to nemám v hlave v poriadku. Nech si myslia, nech si hovoria. Ja viem, že to tak nie je. Ale musím vám povedať pravdu. Tento obraz som už raz videla. Vtedy však nebol reálny. Bola to moja predstava. Vtedy nenaplnená. Mala by som si napísať všetko, čo ma v tomto momente napadlo, pretože tento list pošlem a bude prečítaný. S toľkou úctou ako si zaslúži.
Mám na sebe krásne šaty smaragdovozelenj farby. Chcela som, aby tento okamžik bol naozaj unikátny. Prikladala som do neho všetku vážnosť. Snažila som sa. Podarilo sa mi to. Na niektorých miestach sú šaty otrhané, na iných zas špinavé, poliate tekutinou, ktorú som popísala už skôr. Niekde vedľa mňa by mal ležať vejár, ktorý som si odložila, ako správna dáma.
Keď sa otočím, vidím to bezcenné telo, ktoré sa veľmi pomaly chystá na rozklad. Hruď je dokonale nehybná. Keď sa zahladím na jeho otvorené oči, ktoré pozerajú hore ako by čakali na spásu, tak mi je do smiechu. Chce sa mi smiať, áno, presne tak. Spasenie túto dušu nikdy nečaká. Už teraz sa zmáha v bolestiach v pekle. Oheň ho opaľuje z každej strany, každý na neho ukazuje prstom a nahlas sa mu posmieva.
Vlasy si špinavými rukami dám za uši a postavím sa. Chvíľku mi trvá, kým nájdem vejár, no už ho mám. Vezmem si ho do ruky, rozprestriem si ho a podídem k telu. Jemne priložím dva prsty ku krku. Žiadna odozva. Len pre istotu. Pre moju.
Postavím sa a pomalým krokom dvornej pani vypochodujem z izby cez dlhú chodbu a vojdem na ulicu. Je čas trhov a netrvá dlho, kým si ma ľudia všimnú, ruky si dávajú pred ústa a híkajú. Keby len vedeli. Aspoň z časti, že som svet ušetrila pred tým, ktorého sa tak veľmi báli. Ja nie som žiadna hrozba. Pre nich vôbec nie.
Pri najbližšom stánku si ma odchytí stráž a v tú sekundu som odsúdená na smrť.
Lúčim sa s vami a neďakujte mi. Spravila som to s najväčším potešením, aké som kedy v živote zažila. Nikdy som nebola šťastnejšia.
Je to môj dar. Vám.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
goth111
7. 4.apríla 2011 18:51
pošli tú dámu aj za mnou, nech mi spraví to isté
Napíš svoj komentár