Som gymnazistka, maturantka. Je to zlé, pretože po strednej je treba opustiť školu, kamarátov a ísť na vysokú, alebo sa niekam zamestnať. Ale kde, keď voľných pracovných pozícií je každým rokom menej a menej a nijaké miesta sa neuvoľňujú? Toť je otázka, ktorú sme si so spolužiačkami položili ešte minulého roku, keď sme mali branný výcvik. Bála som sa, že som nerozhodná sama, ale nakoniec ma predsa len nádej samoty opustila a uvedomila som si, že na všetko predsa nie som sama. Uvedomenie si tohto faktu znamenalo aj uvedomenie si toho, že je nutné niečo konať. Hýbať sa v tomto svete, skúsiť zarábať a predsa nebyť otrokom peňazí.
Moje spolužiačky a ja sme pozerali ružovými okuliarmi na naše vzory v televíznych smotánkach, ako sa bez problémov vyrovnávajú s problémami, ako až nepredstaviteľne prekrásne vedia nahodiť lacný úsmev, zakrývajúci pravú tvár. Ako sú vždy vyobliekaní do najnovších handier, ako štýlovo im sedí na hlave účes, ktorý práve letí. To mi vnuklo do hlavy nápad s vyriešením chýbajúcich financií a prípadne i pracovného miesta. Stať sa jednou z nich. Z tých celebrít. Tváriť sa, že je všetko v poriadku, vyzerať. A možno by si ma niekto vysoko postavený aj všimol, keby som prešla okolo Štátneho divadla v Bratislave a spravil zo mňa hviezdu. Nevedela som však, čo všetko to obnáša a že pravda môže (a skutočne je) byť iná.
Lenže snívať o takomto pláne sa mohlo naozaj len naivným ľuďom, medzi ktorých sme so spolužiačkami patrili. Realita však bola iná a my sme sa vždy museli vrátiť nohami pevne na zem, keď sme počuli cengot zvončeka ohlasujúceho vyučovanie. Navyše, ako maturantom nám veľmi neprospievala častá zámena učiteľov a akoby sa to stalo tradíciou (alebo skôr prekliatím?), na našej škole nebolo nikdy miesto učiteľky matematiky obsadené dlhšie ako rok. Ak si dobre pamätám, najkratšie tu bol istý starší pán profesor, ktorý vydržal asi týždeň. Ten predbehol všetkých. No dnes to bolo iné. Príchod nového učiteľa matematiky znamenal príchod spasiteľa. Možno pre nikoho iného, iba pre mňa. Totiž, keď sa otvorili dvere, dnu vstúpil mladý chlapík, asi tridsiatnik, strednej výšky. Špinavý blond vlasov mal súmerne vyčesaný dohora ako z tých filmov o upíroch, na tvári asi trojdňové strnisko a zelené oči, ktoré neprezrádzali nič, iba chlad, odmeranosť a niečo, čo človeka privádzalo do rozpakov. Oblečený do módnej košele napasovanej tak, aby sedela presne, oblečený do úzkych riflí, ktoré zakončovali nalakované čierne topánky. Tým, že mal kožený opasok a na ňom pracku za trojčíslenú hodnotu eur, tým sa tiež netajil. Ktovie, či bol pri peniazoch, alebo len chcel urobiť na nás žiakov prvý dojem. Možno oboje.
Ako prísne pôsobil, tak aj vyučoval. Celú hodinu sme museli počítať hlúpe príklady, nikomu nedal vydýchnuť. Dokonca aj keď zazvonilo na prestávku, museli sme počítať ďalej, kým sme s príkladom neboli hotoví. Tak odišiel a nakázal, aby mu dobrovoľník odniesol do kabinetu pomôcky, ktoré predošlý učiteľ nechal v našej skrini.
Podujala som sa ja, pretože spolužiaci sa rozbehli von oknom tajne fajčiť a spolužiačky ostali naňho nadávať.
Vliekla som sa dlhou chodbou s gigantickým uhlomerom, pravítkom a kružidlom, ktoré sa používali na tabuľu. O pomoci náhodných žiakov nižších ročníkov som mohla iba snívať. Nikdy by mi nepomohli, pretože nikto maturantom nepomáhal. Čo si navaríš, to si aj zješ.
Oprela som pravítko na zem a zaklopala na dvere kabinetu.
„Ďalej...!“ ozval sa hlas matematikára a ja som len prevrátila očami. Určite sa teraz upravuje pred zrkadlom, aby zapôsobil na ďalších žiakov. Ako som tak uvažovala, otvorila som dvere a vhupla dnu aj s pomôckami. „Položte ich tamto.“ ukázal k oknu na druhej strane, vôbec si ma nevšímajúc. Stál pri stole a čosi si čítal. Položila som tie hlúposti tam, kam kázal a rozhodnutá odísť som pridala do kroku. „Počkajte,“ zastavil ma pri dverách. Znervóznela som. „To vy ste tá, čo hľadá brigádu v šoubiznise?“
Zapýrila som sa. Odkiaľ to mohol vedieť? „Nie tak celkom.“ zašepkala som, pozerajúc do zeme.
„Vysvetlite mi to, prosím.“ naliehal.
„No... viete, nezamestnanosť už nie je cudzím slovom a ja sa bojím, aby som neostala bez zamestnania.“ vyjachtala som, načo pomaličky súhlasne prikyvoval.
„Nato, aby ste sa tam dostali, musíte hlavne vyzerať.“ prehovoril vážne a s rukami založenými do seba na hrudi mi kývol očami, aby som pristúpila bližšie k nemu a prešiel okolo mňa, obzerajúc si moje lacné háby. „Čím chcete zapôsobiť?“
„No...“ zatiahla som a odpovedala po pravde. „Ja neviem. Nerozmýšľala som tak ďaleko ešte.“
„Ďaleko, ďaleko.“ opakoval po mne. „Príležitosti sa treba chytiť hneď ako prichádza a nie neskôr nariekať nad rozliatym mliekom.“ Vyčkal napätých niekoľko sekúnd a pokračoval. „Náhodou tam jedného človeka a dosť vplyvného poznám. Robí konkurzy a občas mu v tom pomáham, takže viem, ako to tam chodí.“
„Naozaj?“ vypleštila som oči a nádejne sa mu pozrela do tváre. Ak hovorí pravdu... možno som mala nádej.
„...ale s takýmto telom sa nikam nedostanete, slečna.“ uzemnil ma, hľadiac mi na boky, ktoré zvierala ako kazajka dlhšia minisukňa. „Ste príliš...“
„To robí to oblečenie.“ zahriakla som ho, keď mi ponúkanú šancu obratom začal brať..
„Naozaj?“
„Áno.“ prisvedčila som, hoci to nebola úplná pravda. Nie žeby som trpela nadváhou, ale jedno – dve kilá dole by neuškodili.
Učiteľ podišiel ku mne a zamračeným výrazom hypnotizoval moju dolnú časť tela. „Viete,“ začal, „môjho známeho nechcem sklamať. Ak mu o niekom poviem že je dobrý, tak to myslím vážne. Ak si myslíte, že to robí to oblečenie, prečo ho nedáte dole?“
„Tak moment.“ zabrzdila som ho odmerane. „Vy chcete, aby som sa tu, pred vami vyzliekla?“
Pokýval hlavou. „Nemyslel som to tak, ako to asi vyzerá. Nemyslel som dohola, iba do spodného prádla. V modelingu a na každom inom konkurze je pasáž v spodnom prádle. Respektíve v plavkách, ale čo sú plavky...?“
„Ja sa vyzliekať nebudem.“ Týmto som ho asi odrovnala, pretože len mykol plecami, otočil sa a už nič nepovedal.
Pripravená odísť som vyštartovala k dverám, ale hlavou mi preletela pekelná myšlienka. Koniec koncov, prečo nie? Má pravdu. Ak by som šla na konkurz, jednoznačne by som musela ísť do plaviek. A to pred očami iných, viacerých. A on tu je sám... „Naozaj máte známeho v šoubiznise?“ zastala som pri prahu s rukou na kľučke a pohľadom na jeho chrbte.
Pousmial sa. „Nebudem sa opakovať viackrát.“
„Tak fajn.“ zvážila som pre a proti. „Ale zo školy sa to nedozvie nikto, okej?“
„Ako si želáte.“ povedal bez problémov a otočil sa ku mne.
Pre istotu som pretočila kľúčikom vo dverách a podišla bližšie k nemu. Vyzula som trámky a nechala ich na kraji koberca. Nereagoval vôbec, pôsobil chladne ako stena.
Po trámkach som sa rukami presunula k úzkemu farebnému tričku. Pretiahla som ho cez hlavu, položila na stoličku vedľa a tým odhalila čiernu jednoduchú podprsenku. Ktosi raz povedal, že čierna farba spodného prádla priťahuje mužskú pozornosť, ale buď sa mýlil, alebo tento učiteľ nebol mužom, pretože nezareagoval vôbec. ...alebo bol profesionál? Alebo sa mu znepáčilo moje telo už teraz a iba čaká, kedy sa oblečiem naspäť.
„Pokračujte.“ navádzal, keď videl moju nerozhodnosť.
Mykla som plecami a narýchlo odopla gombík na sukni. Bežec na zipse som presunula o niečo nižšie a sukňu zvliekla dole nohami. „No?“ narovnala som chrbát a čakala na reakciu.
„Ste príliš...“ začal, prechádzajúc okolo mňa, „mäsitá. Bolo by treba zhodiť pár kíl. Napríklad tuto.“ Dotkol sa pravého boku a jemne ním zatriasol.
„Takže nemám šancu, však?“ ukončila som jeho nevyslovené otázky.
„Máte.“ kývol. „Ja som mal svojho času podobné proporcie ako vy a podarilo sa mi nafotiť nejaké fotky do módneho časopisu. Pozrite...“ odopol si gombíky na košeli a zvliekol ju. Mal pravdu. Jeho telo nebolo vypracované, žiadna tehlička, nad ktorými sa rozplývali spolužiačky, ale ani žiaden nadbytočný tuk. Proste normálne mužské telo. „S týmto telom som si vystačil.“ pokračoval a priblížil sa ku mne. Zastal až tesne predo mnou, dýchajúc mi na čelo.
Netuším, čo ma to popadlo. Prstami som mu prešla po opálenej hrudi a pozerala pritom do očí. Jeho pohľad ostával ľahostajný. „A čo boky, pán učiteľ?“ podpichla som. „Aj vy musíte ísť do plaviek.“ Až teraz som mu udrela na citlivú strunku. Nečakal to. Hanblivo sa odtiahol, ale vidiac moju nahotu si rozopol pracku opaska. Tú blyštiacu pracku, ktorá mohla stáť celý majetok. Vyzliekol sa do treniek a ostal stáť. „Nič moc.“ povedala som, vidiac jeho obnaženú postavu. „A toto vášmu kamarátovi stačilo?“
„Áno.“ prikývol.
Vidiac, že som teraz na koni ja, urobila som k nemu odvážny krok. Ustúpil. „Ale no ták, pán učiteľ.“ zatiahla som. „Hádam nie ste hanblivý.“
Ostal teda stáť ako prikovaný, aj keď na očiach mu bolo vidieť, žeby najradšej bol niekde inde. Už nebol takým hrdinom, na akého sa pred chvíľou ešte hral. Rukou som urobila ten istý ťah na hrudi ako predtým, ale neskončila pri pupku. Pokračovala som ďalej, nižšie a nižšie. Zastala som na trenkách, v ktorých sa ukrýval jeho úd, ktorý začal narastať a tvrdnúť. „A vy mi chcete povedať, že ja som mäsitá.“ uškrnula som sa. „Keby som taká bola, určite by som vás nepriťahovala.“ Stál ako prikovaný. Čupla som pred neho a stiahla mu trenky. Predo mňa vyskočil dlhý penis, ktorý som ulapila do dlane a niekoľkokrát ním pokývala. Nie žeby som to robila každý deň alebo zas nikdy, ale akú – takú prax už v týchto veciach mám. A toto asi učiteľ nepredpokladal. Stál ako panic a pozeral, čo budem robiť ďalej. Vzala som mu stoporený penis medzi pery a prekonala akt dávenia, keď som ho zasunula až do krku.
Na toto učiteľ zareagoval. Nahol sa ku mne, schmatol za paže, vytiahol na nohy. Tak ma otočil ku stolu, oprel oň a strhol zo mňa spodky. „Tebe sa to páči?“ zašepkal mi do ucha, keď mi jednou rukou roztiahol nohy a následne nato medzi ne zasunul špičku údu.
„A tebe?“ odpovedala som na otázku otázkou a odpoveď nechala vo vzduchu.
Zasunul ho do mňa celý hneď naraz, čo viac bolelo ako spôsobovalo slasť, avšak pravidelnými pohybmi som prestávala bolesť cítiť. Dýchal rýchlo ako nejaké zvieratko a kým ma otočil a posadil na stôl, podarilo sa mu strhnúť mi podprsenku. Nalepil sa na mňa, čím mi zakryl nielen malé bradavky ale celé prsia a dýchal mi na plece. Schmatla som ho za vlasy a zatiahla za ne ako za opraty, aby spomalil, pretože šmýkanie sa menilo na drhnutie a to pôsobilo nepríjemne. Vycítil to. Spomalil a tak zastal. Bozkami sa presunul od pliec k prsiam, tak k bruchu a tak ešte nižšie. Jazykom preskúmal celé moje ústrojenstvo a neprestal dovtedy, kým sa mi nezamotala hlava a kým som žiadostivo nevzdychala vzrušením. Keď vybadal, že som asi hotová, opäť sa narovnal a napichol sa na mňa ako nabíjačka. Bez slov pokračoval a všímal si moje reakcie. Nevidela som to, po celý čas som mala oči zavreté a vychutnávala si ten pocit, ale nemohla som sa mýliť. Moju hlasnú reakciu na ďalší orgazmus prerušil bozkom a jazyky sa nám stretli. „Nekrič, lebo nás niekto začuje.“ zašepkal. Nemusel to hovoriť, vedela som to aj sama, ale... Spomalil. Spomalil a nechápala som prečo. Otvorila som oči a pozrela do tých jeho. Nehovorili nič a predsa mnoho. Pochopila som. Bol na konci svojej matematickej rovnice a jeho príklad sa priblížil k jednoznačnému výsledku. Čupla som k nemu a vzala ho do úst. Vcucla som ho do seba ako profesionálka (ako som to videla vo filmoch), aby ani najmenšia kvapka horúcej bielej lepkavej tekutiny neostala na koberci. Učiteľ túžobne zastenal s tvárou nasmerovanou k stropu a zaplnil mi ústa. Prehltla som a aj keď mi to nebolo príjemné a chcela som dáviť, premohla som sa.
Asi minútu sme len tak stáli a prehrávali si v hlavách, čo sa práve stalo. Tak sme sa narýchlo rozlúčili a ja som bežala na koniec zameškanej hodiny.
S učiteľom som sa stretla minulý týždeň. Pozval ma na kávu. O prvej a zároveň poslednej jeho hodine na našom gymnáziu sme mlčali i pred sebou. Vyhodili ho hneď v prvý deň... ktovie prečo. Ako som sa dozvedela neskôr, žiadneho známeho v šoubiznise nemal. Jediné čo mal, bola hromada lacných, prázdnych rečí.
...a všetko len potvrdilo fakt, že miesto učiteľa matematiky na našej škole je prekliate.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár