Prechádzal som sa dnes o pol noci po meste ako každý večer, domov som sa vracal cez most. Cez most pri ktorom žobrávalo to malé dievčatko. Každý boží večer. Hodil som jej desať centovku. Vyzeralo veľmi šťastne, nerozumel som tomu. Napriek tomu som jej tie peniaze hodil. Potom som išiel na kávu a odtiaľ domov. Odbočím na našu ulicu a vidím to isté dievčatko ako vchádza do vedľajšieho domu.
" Ty...ty tu bývaš? " spýtal som sa jej s prekvapeným výrazom a obzeral som si ju či je to ona alebo som iba zle videl.
" Áno a ty si môj sused, vieš o tom? " rozosmiala sa.
" Ja som vedel že tu býva nejaké dievčatko, ale nevedel som že ty.. však každý krát keď sa večer prechádzam Ťa vidím ako žobreš na schodoch pri moste. Potrebuješ peniaze na niečo? Alebo Ti rodičia nechcú dať? Však povedz, ja Ti kľudne nejaké peniažky požičiam, sme predsa susedia. " usmial som sa a začal vyberať peňaženku.
" Nie, nechcem žiadne peniaze, ja ich nepotrebujem. " odpovedala , otvorila bránu a vošla do domu.
Nerozumel som tomu, prečo potom každý večer sedáva na schodoch pri moste, a pred sebou má plastový pohár aký sa dáva do kávomatov? Nerozumel som tomu jednoducho.
Na ďalší deň som išiel znovu na prechádzku, áno.. kvôli tomu aby som ju videl. Dievčatko tam opäť sedelo, opäť malo pred sebou pohárik a opäť na tom istom mieste. Prisadol som si k nej a prihovoril som sa.
" Znovu si tu? Prečo žobreš, prosím, prezraď. " spýtal som sa.
" Ale predsa, kto vraví že žobrem? " spýtala sa prekvapene.
Ostal som zarazene sedieť a môj pohľad skamenel.
" Ale veď.. predsa.. sedíš tu s plastovým pohárikom kde máš peniaze, sama, večer.. v zime, v lete.. furt. " povedal som a stále som bol zarazený.
" To že je plný peňazí, neznamená že žobriem. " povedala a zahŕkala s ním, počul som ako cinkali mince. Ale počul som aj to ako tam žblnká nejaká tekutina.
" Čo tam máš? " spýtal som sa.
" Čaj, citrónový, ten mám najradšej. " povedala.
" Ale veď tam máš mince. " povedal som a opäť som to nechápal.
" Ale tie som si tam nedala, vieš to je tak. Ľudia ma tu vidia sedieť samú, večer tak mi tam hodia peniaze. Nerozumiem tomu. " povedala so smutným hlasom.
" Ale veď tu sedíš sama na schodoch pri moste... aj ja som Ti raz tam hodil desať centovku. " povedal som a očakával som čo povie.
" Áno, sedím tu sama, s čajom aby som sa kochala pohľadom ktorý tu je tak krásny, pozri sa. " povedala a ukázala nad rieku.
Ostal som zarazený ako ešte nikdy, nedýchal som. Toto malé dievča tu sedí každý večer aby sa pozerala na pohľad ktorý prináša svetlo hviezd, mesiaca, lámp a ich odraz v rieke. Nevedel som čo povedať. Jednoducho som ostal.. ostal som bez slova sedieť a môj pohľad smeroval len na jedno.
Na rieku ktorú som si nikdy nevšimol a muselo mi ju ukázať desať ročné dievčatko o ktorej som si myslel že žobre.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
lesush
11. 1.januára 2012 21:21
fakt krasne
Napíš svoj komentár