a dlhý vekov beh i smrťou smrti býva.
H. P. Lovecraft
Ležím tu na smrteľnej posteli, do konca mi ostáva ešte pár dní, možno pár týždňov života. Nemám ešte ani štyridsať, ale vyzerám už takmer na osemdesiat - tvár zvráskavená, vlasy biele a telo vetché. Trasľavou rukou píšem tieto riadky, aby som varoval ostatných pred strašnou silou toho, čo sa mi vtedy dostalo do rúk. Mal som to radšej spáliť, ale ono to bolo silnejšie a dohnalo ma to až sem. Preklínam ten deň, tú vec a zároveň si to dávam za vinu. Viem, že smrť si príde po mňa už čochvíľa (a bude krutá), preto dávam na papier svoje spomienky o tom, čo sa tam vtedy stalo. Každý deň vídavam cez okno mračná vtákov, ktorí sem priletia a čakajú na to, kedy posledný krát vydýchnem. Len dúfam, že ešte svojou deravou pamäťou ponachádzam všetky myšlienky, ktoré sú teraz roztrúsené ako črepiny po rozbitej váze na dlážke.
Spomínam, ako som sa jedného krásneho dňa vracal s kolegom, pôrodným asistentom z našej obľúbenej kantíny, kam pravidelne chodíme na obed. Diskutovali sme o všeličom možnom, ale stále sme sa vracali medzi rečou k téme, ktorá nás už niekoľko dní trápila. Už týždeň sa nad naším pôrodníckym oddelením nemocnice Diskantonskej univerzity v malebnom mestečku Markham vznášal opar tajomna. Nedávno na klinike rodila jedna žena – Lumíria. Lumíria pochádzala z horskej osady na hornom brehu Diskantonicu. Je to dosť zaostalý kraj uprostred Čiernych hôr. Žila tam až donedávna aj so svojim manželom. Keď zistila , že je v druhom stave, tak jej muž čoskoro nato zmizol za dosť podivných okolností. Pohltilo ho bahno močiara, ktoré lemuje ľavú časť horného toku rieky. Domáci to nazývajú „zelené močiare smrti“, pretože sú pokryté zvláštnym zeleným kobercom. Lumíria po smrti manžela sa utiahla zo spoločnosti. Len zriedkakedy ju kde-kto zazrel pri splne mesiaca, ako kráča do hôr. Povrávalo sa o nej, že je čarodejnica a zúčastňuje sa v lese tajomných rituálov. Keď ju priviezli do Markhamu vo vysokom štádiu tehotenstva, už mala pôrodné bolesti. Mal to byť bežný, klasický pôrod, ktorý sa ale zmenil na veľkú tragédiu. Počas pôrodu nastali menšie komplikácie – pupočná šnúra sa omotala dieťatku okolo krku. Bolo by sa to vyriešilo celkom jednoducho, ale neodborným zásahom sestričky sa pôrod zmenil na nešťastie. Skalpelom chcela uvolniť pupočnú šnúru, ale ten sa jej vyšmykol z ruky a zarezal sa dieťatku (mimochodom bolo to dievčatko) do hrdla a krv vystriekla na všetky strany. Bola všade, na sestričke, na pôrodníkovi, ba dokonca aj na stenách, kde ostali obkreslené dve siluety, črtajúce sa nad malým telíčkom ako zlovestné tiene. Lekári sa zo všetkých síl snažili dievčatko zachrániť, no rez bol príliš hlboký. Onedlho na operačnom stole vykrvácalo a malé telíčko ostalo nehybne ležať. Lumíria neuniesla fakt, že jej jediné, čerstvo narodené dieťa je mŕtve a nervovo sa zrútila. Museli ju hospitalizovať v psychiatrickej liečebni, kde po troch dňoch zomrela na infarkt. Srdce jej puklo od žiaľu. No prv, než sa tak stalo, stihla urobiť ešte jednu vec. Prekliala sestričku za to, čo spôsobila a prisahala, že bude tvrdo pykať. Aj keď to bola len nehoda, sestrička nemohla uniesť ten pocit viny. Stále mala pred očami ten obraz: malé, bezbranné stvorenie s veľkými očami, upierajúcimi na ňu svoj pohľad. Prebdené noci, nočné mory ju mátali každý večer. Prestala chodiť do práce, vzala si voľno. O niekoľko dní na to zmizla. Polícia po nej pátrala, ale akoby sa pod zem prepadla. Odvtedy sa nikomu neozvala, nik už ju nevidel.
O tejto udalosti sme sa s kolegom rozprávali; jeho sa to dotklo vari najviac, pretože to bola jeho snúbenica, ktorú si mal onedlho vziať. Robila v nemocnici len krátko. Nedávno skončila Lekársku fakultu našej univerzity. Veľmi ho to vzalo. Už to nebol viac on, tak sa za ňou umáral, až začínal strácať rozum.
Ako sme tak kráčali, jasná obloha sa začala potemňovať. Znenazdajky sa nad mesto prihnali ťažké čierne mraky. Ich dolné okraje záhadne svetielkovali, akoby sa tam nachádzali myriády svetielkujúcich malých tvorov. Od neďalekého jazera sa zdvihol silný, mrazivý vietor a prinášal dusivý zápach síry. Strašidelné stony vetra kvílili z prázdnych odkvapových rúr a rozbitých okien. Zvuky, ktoré sa ozývali, zneli ako lesné rohy v ťažkých a temných akordoch a predznačovali príchod niečoho zlovestného. Mal som dojem, že sa z mrákavy vyrútilo samotné peklo. Trvalo to však len niekoľko minút a naraz všetko stíchlo. Mračná sa začali trhať a nad mestom vyšlo slnko. Tieto mraky tu však nemohli byť len náhodou, bolo mi to dosť divné. A vtedy som ju zbadal.
Po ulici vedúcej k námestiu pomaly a dôstojne kráčala postava. Videl som ako sa okolo nej vznášal jemný opar, či skôr tajomná až kozmická aura, ktorá mala v sebe čiastočky fosforu, alebo inej zvláštnej žiarivej substancie, pretože prenikavo svetielkovala. Tento žiarivý závoj sa tiahol zároveň s postavou. Naplnila ma zvláštna melanchólia, ktorú som jakživ nepociťoval. Cítil som, že sa niečo stane, akoby zo sveta zmizlo zrazu všetko šťastie a neexistoval dôvod ďalej žiť. V ovzduší bolo počuť spievať tichý chorálový spev, pripomínajúci Ligetiho Lux Aeternu.
Ale kto však bola tá postava? Aký to malo zmysel? Chcela nám niečo povedať? To, čo sa tam v nasledujúcich chvíľach odohralo, sa mi zapísalo až do konca života.
Zdalo sa mi to ako nejaký sen. Sen, v ktorom sa realita prelína s fantáziou a obrazotvornosťou. Prešla povedľa nás. Snažil som sa ju niekde zaradiť. Nemohol som si vybaviť nič, čo by ju charakterizovalo, ba ani to, čo som doteraz videl. Bola oblečená v čiernom plášti . Na hlave mala kapucňu, ktorá jej zakrývala celú hlavu. Na prvý pohľad sa dalo povedať, že je to nejaká mníška z neďalekého kláštora, kde sa starajú o opustené či týrané deti. Po bližšom pozorovaní mi bolo zrejmé, že nemôže ňou byť, pretože mníšky tohto kláštora majú na svojom habite rybu – symbol Krista. Lenže postava, ktorú som pozoroval, nemala na svojom habite nič. A tvár mala zahalenú bielou hodvábnou šatkou. Čo skrývala jej tvár? Bola to tvár človeka, alebo niečoho čo sa ani na človeka nepodobá? Či prišla si po nás sama smrť? Mohla to byť len moja predstava, moje fantazírovanie, že tvár predstavuje nejakého ohnivého démona, pričom vysvetlenie mohlo byť úplne prozaické. Osoba skrývala svoju tvár v dôsledku nejakého znetvorenia alebo deformácie. A či len nechcela, aby ju ľudia spoznali.
V rukách niesla dieťatko zabalené v perinke, ktoré si úzkostlivo tisla k hrudi, ako by ho chcela pred niečim chrániť. Podľa ružovej farby perinky sa dalo zistiť, že je to dievčatko. Postava v čiernom si tisla tváričku dievčatka k sebe, zrejme nechcela, aby ju bolo poznať.
Takže kam to dievčatko tá záhadná osoba nesie? Ľudia, ktorých tu bolo v tejto dobe ako šafranu, sa pri nich pristavovali, ale nedostali sa k nim blízko, pretože okrem aury, ktorá okolo nich vyžarovala, tam bolo ešte čosi, čo postava zo seba vydávala. Akási energia pôsobiaca ako neviditeľné sklo, ktorá chránila jej osobný priestor v okruhu asi piatich metrov.
Postava, alebo hovorme jej žena (ani neviem prečo žena), si sadla na lavičku v parku a dieťa položila vedľa seba. Ako som spomenul, ťažké mraky, ktoré viseli nad mestom sa už rozpadli, ale opar, ktorý sa okolo nich vznášal, však ostával pri nich. Možno ich chcel chrániť pred pohľadmi ľudí, ako žiarivý závoj.
Zrazu bolo počuť hudbu, ktorá sa ozývala zovšadiaľ nad nami. Bola to hudba, ktorú som ešte v živote nepočul. Tak sladká a ľúbezná, akoby ju vydávali Sirény. Tvory, ktoré v mori hudbou a spevom lákali námorníkov k sebe, pričom sa ich lode roztrieskali o skaliská. Dalo sa to prirovnať k chóru tisícov anjelov, ktorý, ak človek je naladený na tú správnu frekvenciu, môže začuť v kostolných gotických lomených oblúkoch. Hudba musí byť zabudovaná do muriva chrámov a katedrál. V úplnom tichu znie ako hudba sfér a vesmíru. Raz to znelo ako hlboký basový tón na samom prahu vnímania, inokedy ako vysoký tón pikoly pripomínajúc jemné hvízdanie vetra prefukujúceho cez staré železné okapy a rámy rozbitých okeníc v starých domoch, sem-tam aj s desivým vírením bubnov. Človeku by z toho behal až mráz po chrbte.
Túto hudbu počulo len zopár vyvolených, nik iný ju nepočul. Určená bola mojim kolegom z nemocnice, v ktorej som aj ja pracoval. Prišli do parku (zjavili sa?), znenazdajky, ani som nevedel kedy, omámení touto božskou (anjelskou?) hudbou. Bola ako droga, ktorá ich sem prilákala. Spolu s kolegom sme na nich civeli, stáli tam ako sochy, bez pohnutia. Vedľa nich sa ledabolo povaľovali obláčiky hmly, ktoré im sem-tam zakrývali tváre. Vyzeralo to desivo, akoby boli skameneli, v tvárach mali úškrn šialenca a neprestajne pozerali na čiernu postavu sediacu pred nimi. Ani sme si to neuvedomovali, postávajúc s kolegom obďaleč, sme to isté robili aj my. Skamenení, s tupým výrazom hľadiaci na našich kolegov. Ostatným náhodným chodcom to muselo pripadať veľmi komicky. Myslím, že oblaky hmly nás pravdepodobne zahalili tak, že sme pre ostatných boli neviditeľní. Ak si dobre spomínam v tej bielobe som kráčal dopredu (bol som to ja, či len moje astrálne telo?), k nejakej tmavej siluete. Aj keď som oproti nej šiel zrýchleným krokom, zdalo sa mi, že stojím - vôbec som sa k nej nepriblížil. Zistiac, že som sa stratil, zvolal som do prázdnoty meno kolegu, s ktorým som prišiel, ale nedostal som žiadnu odpoveď. Môj hlas znel duto, nijaká ozvena, sťaby som sa nachádzal vo vzduchoprázdne. Hmla bola čoraz ďalej hustejšia a nadobúdala mliečnu farbu. Nado mnou preletel roj vtákov. Pre hustú hmlu som ich prakticky nevidel, ale podľa škrekotavého hlasu sa dalo predpokladať, že ide o lelekov. Sú to noční vtáci, ktorí priletia všade tam, kde sa nachádza lôžko umierajúceho človeka. Hovorí sa o nich, že sú psychopompovia (tí, ktorí vedú), ktorí čakajú na duše umierajúcich. Ak sa im dušu chytiť nepodarí, tak tichúčko odletia preč. Keď ju však chytia, za škrekotania a diabolského rehotania s ráznym zatrepotaním krídel, odlietnu.
Vtedy som ešte netušil, prečo prileteli, ale už vtedy mi ich prítomnosť evokovala pocit tajuplnosti a hrôzy. Pomalým krokom som kráčal dopredu. Rukami som tápal pred sebou, pretože bola taká hustá hmla, že nebolo vidieť ani na tri kroky. Zazdalo sa mi, že opäť vidím čiernu siluetu. Nebola už rozmazaná, ako predtým; videl som jej ostrejšie kontúry. Bola neďaleko mňa a mohol som sa jej dotknúť. V hrôze som však zistil, že nie je len jedna. Bolo ich prinajmenšom dvadsať. Stáli vedľa seba asi v dvojmetrových medzerách a na niečo sa dívali. Hmla o chvíľu zredla a ja som uvidel mohutný žulový monolit, dva a pol metra vysoký na ktorom spočívala kamenná soška. Okolo neho horel oheň. Pri ňom sa odohrával obávaný temný rituál. Bol som svedkom najtajomnejšieho a najobávanejšieho rituálu Cthulhu. Celý priestor od monolitu a ohňa uzatvárali tie čierne postavy. V rukách držali fakle a rytmicky s nimi pohybovali. V diaľke som začul rituálny spev. Pozorne som načúval slovám, ale boli to vlastne zhluky nevysloviteľných slabík. Jedine tieto môžem zreprodukovať: „Ia! Ia! Cthulhu fhtagn!“ S údesom som sa díval na celý ten výjav. Nemohol som pohnúť ani prstom. Neďaleko kamennej sochy stál drevený kríž, na ktorom visela nejaká postava. Vedel som, že je živá, pretože sa na ňom metala. Ruky mala pripevnené na lane, ktoré bolo priviazané na priečnom tráme, zatiaľ čo jej nohy boli voľné a oči mala previazané šatkou. Bola nahá a keď som lepšie zaostril zrak, rozoznal som jemné kontúry ženského tela. Naraz všetko stíchlo. Postavy obkolesili ženu na kríži a opäť začali opakovať obradný rituál: „Ia! Ia! Cthulhu fhtagn! Ia! Ia! Cthulhu fhtagn!“. Začalo to potichu a postupne sa stupňovala intenzita hlasu. Stále viac a viac. Postavy ako v šialenom tranze pohybovali fakľami. Do toho som začul strašný výkrik smrteľnej úzkosti a šialeného strachu. Zvuk pri tom znel ako tichý šelest a zatrepotanie niečích krídel.
Odrazu všetko zmizlo. Po postavách a kamennom monolite ostala len hustá hmla v ktorej krúžili tiene. Mihali sa okolo mňa a zovšadiaľ sa ozýval tichý šepot, ktorý miestami zosiloval ako keď orchester robí crescendo a vzápätí decrescendo.
„Pomôžte, pomôžte.“ Tak zneli slová a ja som sa zmätene obzeral odkiaľ vychádzajú. Nič, len tiene a rozplývajúce sa postavy krúžili okolo mňa. Na kolegov som úplne zabudol. Ešte stále sa mi pred očami vynárali obrazy z tej strašnej scény. Kto bola tá žena? Aký strašný osud ju postihol? Ten zvuk mi niečo pripomínal. Bŕŕ, vari ju za živa stiahli z kože?
Kolegov som v tej hustej hmle nezbadal. Hoci sme boli len pár metrov od seba, zdalo sa nám, že sme hrozne ďaleko. Aj keď sme po sebe kričali, vidieť sme sa nemohli. Cítil som, že pomaly strácam rozum, pred očami sa mi mihali rôzne výjavy, rovnako desivé ako celé toto prostredie. Mozog prestával rozlišovať skutočnosť od fantázie a celé sa to zmiešavalo dohromady, až som napokon nevedel čo je čo. Ale ďalšie prekvapenie nasledovalo o pár sekúnd nato.
Hudba razom prestala, opar zmizol a my sme sa zmätene obzerali, kde sa nachádzame. Z námestia, kde som sa pôvodne prechádzal, sme sa ocitli v našej operačnej sále u nás v nemocnici. Zdala sa nám, že je akási iná: čo do výšky bola oveľa väčšia - ako nejaká katedrála. Mala vysoké kamenné múry, ktoré kde-tu prerušovali lomené gotické okná. Okná boli prázdne, nemali sklenené výplne. Všimol som si, že do prázdnych okien sa usalašili vtáci, ktorých som začul už predtým. Upozornil ma na nich ich škrekot.
V mysli mi preblesklo, že sme na tom námestí boli, ale nevedel som pochopiť, ako sme sa ocitli tu. Bolo to len v mojej hlave? Alebo že by sme sa ocitli v predstave tej záhadnej postavy? Zrazu sme ju zočili; sedela na kraji operačného stola, jej oči sa uprene dívali spoza šatky. Aké to však boli oči? Zdalo sa mi, že ma prepaľujú pohľadom, ich farba bola karmínovo červená, ako oči diabla. Uprene mi hľadeli do očí; nebolo možné sa od nich odtrhnúť. Cítil som, že sa niečo deje. Zdalo sa mi, že čierna postava mi očami predáva nejaké správy. Bol som úplne zmätený, ale ich význam som pochopil až neskôr.
Zdvihla ruky, jej dlhé rukávy sa zosunuli nižšie a odhalili jej prsty (boli to vôbec prsty?). Koža bola sivá, úplne zošúverená ako krepový papier a nechty pripomínali havranie čierne drápy.
Po miestnosti sa rozliehal tichý šepot: „Pomôžte jej ...“ Ďalej som už nepočul, pretože ma vyrušil výkrik jedného z mojich kolegov. Obrátil som pozornosť naňho. Ten počas mojej hypnotizácie čiernou postavou, išiel na opačnú stranu operačnej sály. Tam bolo zopár postelí na prevážanie pacientov, keď sa mu zrazu zjavilo v náručí dievčatko, ktoré predtým držala žena v čiernom. Vtedy vykríkol od úľaku, skoro ju pustil na zem. S trasúcimi rukami ju položil na posteľ. Už som sa nestaral o čiernu postavu a pribehol som k nemu. Ostatní už dievčatko obklopili. Jej tvár ešte stále zahaľoval jemný opar. Kolega jej opatrne rozbalil perinku. To čo uvidel, prekonalo doteraz všetky hrôzy, ktoré zažil a ktoré si bol ochotný pripustiť. Človek by si myslel, že uvidí bacuľaté, ružovkasté nôžky dieťatka, ale to, čo sme uvideli, nás bude mátať (keby len to), do konca života. Nohy vychudnuté, sťa kosť a koža, zvráskavené, poznačené starobou a skrútené v neprirodzenej polohe pripomínali niečo veľmi staré a choré, ba dokonca až mŕtve, no vzápätí sa pohli a pomalým, trhavým pohybom sa natiahli až do dĺžky dospelej ženy. Zrazu jemný opar zmizol a my sme mohli vidieť jej tvár. Pohľad na ňu nás doslova zamrazil. Nie len preto, že bola zvráskavená a taká starecká, ale preto, že sme ju všetci poznali. Áno, bola to ona. Naša stratená sestrička, nevládna, úplne zohavená. Jej snúbenec sa zapotácal, chytil sa za srdce a spadol na zem. Neuniesol ten pohľad, tú bolesť, ktorá ho zaplavia, srdce mu puklo od žiaľu. Hneď pri ňom boli dvaja, ktorí mu dávali prvú pomoc. Jemu už však nebolo pomoci.
Žena na chvíľu zdvihla hlavu, obrátila ku mne svoju tvár, kedysi tak jemnú a peknú, jej veľké čierne oči na mňa uprene a smutne hľadeli, záhadne sa usmiala pričom odhalila svoje skazené zuby a tíško zašepkala:
„Pomôžte mi umrieť!“
Jej slová prerušil škrekot vtákov: ich strašidelné výkriky boli zladené v jedno s namáhavým dychom umierajúceho a ozývali sa zo všetkých stien operačnej sály. Pôsobilo to veľmi desivo a hrôzostrašne. Z posledných síl niečo dodala, čo mi vtedy nedalo zmysel.
„...spáľte ne..., ne....
Tie posledné slová boli tak slabé, že som ich ledva započul. Potom jej odkväcla hlava. Ústa sa otvorili, ochablé ruky vyleteli dohora a v kŕčoch padli nadol. Bola mŕtva. Vtáci s ráznym trepotaním krídel, za ohavného škrekotania a diabolského smiechu odleteli preč. Pochopil som, že sa zmocnili jej duše.
Ani ja, ani moji kolegovia a ani nikto iný na svete, by nebol očakával to, čo sa v nasledujúcich okamihoch stane. Jej veľké čierne oči sa desivo prepadli hlboko do očných jamôk a telo sa začalo zväčšovať v objeme. Všetci sme ustúpili nabok, pretože sme vedeli, že to neveští nič dobré. Nafukovalo sa neuveriteľnou rýchlosťou ako obrovský ľudský balón až dosiahlo kritického bodu a nastalo tupé puknutie. Okolité steny a strop dostali novú farbu. Na posteli aj na dlážke sa rozlievala temná, zahnívajúca, tlejúca hmota, ktorá nebola ani tekutá ani tuhá. Roztekala a chvela sa mastnými olejnatými bublinami ako vriaca smola.
Chvíľu sme tam stáli, v šoku, neschopní pohybu. Zakryli sme si ústa šatkou; pri pohľade na tú hrôzu okolo nás, mnohí zvracali. Až teraz som si všimol niečo zvláštne: čierna postava zmizla. Miesto nej tam ležala kniha. Objemná kniha so zažltnutými stránkami, tvrdými hnedými doskami so zatváracou mosadznou sponou. Už som nevnímal tú temnú substanciu, ktorá sa rozlievala neďaleko mňa, ale čosi ma priťahovalo k tej knihe. Keď som podišiel bližšie, uvidel som na titulnej strane švabachovým písmom vytlačené v zlatom rámčeku veľké N. Tá kniha bola ako magnet, priťahovala ma k sebe, stále bližšie a bližšie, aj keď som sa tomu bránil. Vedel som o akú knihu sa jedná. Aj keď som ju ešte nevidel, počul som už o nej šepkať strašné veci. Bola to kniha, ktorá vo svete vzbudzuje hrôzu a des, ktorá otvára bránu do tých najšialenejších a najstrašidelnejších sfér a dimenzií, aké vôbec existujú. Každý, kto ju prečítal alebo čo i v nej listoval a nebol zasvätený Cthulhu, zomrel strašlivou smrťou. Zdráhal som sa k nej priblížiť, ale akoby ma volala k sebe: „Poď! Vezmi si ma!“
Zostal som stáť na mieste, odolávajúc jej lákaniu a mámeniu. Zavrel som oči; predo mnou sa šialenou rýchlosťou premietali udalosti posledných hodín a dní. Znovu som uvidel našu mladú sestričku ako reže pupočnú šnúru, krv strieka z prerezaného hrdla a potom ako ma k sebe volá a otvára náruč, aby ma objala. Podišiel som bližšie a uvidel, že na dlaniach má krv, ktorá z nich kvapkala v ťažkých a hustých kvapkách. Odrazu mala od krvi celé paže; pozrel so na ňu - aj z kútikov očí jej stekala prúdom krv. Za okamih bola od krvi celá.
„Poď! Vezmi si ma!“ - volala.
Otvoril som oči. Všetky steny nášho operačného sálu zmizli a ja som sa ocitol na námestí. Pod pazuchou som niečo zvieral. S hrôzou som zistil, že je to kniha, ktorá ležala na operačnom stole.
Až teraz ma osvietilo. Pochopil som čo mi čierna postava chcela povedať, keď na mňa uprela svoj pohľad. Sestričke, keď ju Lumíria po smrti svojej dcérky prekliala, sa kniha dostala do rúk. Bolo to prostredníctvom čiernej postavy. Šokovalo ma, keď som sa dozvedel, že čierna postava bola vlastne Lumíria. Vďaka temným rituálom a čiernej mágii vyznávači prastarého kultu ju oživili a donútili tak splniť svoju prísahu, ktorú im dala ešte pred narodením dieťatka: a to, že bude rituálne obetované Cthulhu. Keďže dievčatko zomrelo, bolo treba hľadať za ňu náhradu. Voľba padla na sestričku, ktorá jej úmrtie spôsobila. Lumíria jej podstrčila knihu. Tá ju, tak ako mňa, ku sebe prilákala a prinútila otvoriť a skazu dokonali vyznávači tohto mystického a prastarého kultu. Lumíria chcela zachrániť aspoň dušu sestričky pred večným zatratením. Preto ju vzala z obetného oltáru a snažila sa ju nám priniesť, ešte predtým, ako začne čierna mágia účinkovať. Bohužiaľ bolo neskoro. Roztiekla sa nám pred očami. Ten desivý výjav, ktorý som videl v hmle, bol akýsi druh hologramu, ktorý vysielala Lumíria, aby som aspoň uvidel zvrátenosť a temnosť ich rituálov.
A teraz túto strašnú knihu držím v rukách ja a som si plne vedomý, čo mi od nej hrozí. S veľkým strachom (či hádam nesnívam) som ňu pozrel. Na chrbáte jej koženej väzby bol švabachovým zlatým písmom napísaný jej názov. Áno, bol to on – NECRONOMICON.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
29. 12.decembra 2020 16:47
pekna imitacia lovecrafta. aj ked som si dost isty, ze v tej dobe este slovo "hologram" nepoznali
Napíš svoj komentár