Netvor

1
Zlietol z hor’ ten divý tvor, preds’ počujem zimný chór,
ako dráždi prútom ôstie a začerná sa mu chvostie
trbliece sa pri tom zbor, čo predbieha zimou jari.
Dávi, soptí, lávou perí, oprie sa o chrbát dverí.
Spomienky mu v mysli bor
a on rečie: „Len sa kor !“

2
Zimný deň už zlietli tône, víchor v temných kútoch stonie.
Hlavu mávam ťažkú ver mi, kýsi tvor tu kráča dvermi.
Čos‘ mi šuchce vôkol dvier, hrôza vstúpi do mých pier.
Pohľad kynie v noci tmavej, ako strašných lesa hier.
Podívam sa na ten zor,
ten hlas rečie: „Len sa kor !“

3
Kýsi ďas tu nocou hná sa, v očiach žiari žiadna spása,
vidím jeho hlavu skytú, čo to vraví na Donitu?
Kým on ohňom očú žravých, svetlo zhaslo kútoch tmavých,
pošli veštby hoc orkánom vytrhnutý z pekla mor,
zas počujem ten hlasný chór
čo mi rečie: „Len sa kor !“

4
Víchor dunel v oknách tmavých, prebleslo mu očú žravých.
Zora krvou už sa mieša, čos’ vyliala s kade, z dieža
zrazu to tu všetko stíchlo, zimný chlad do tváre vdýchlo.
Vzduch tu tuhne, voda mrazí a vyšplechne na môj
dvor, do verají vstúpi tento tvor:
„Preč odtiaľto, hladomor !“

5
Chvíľu tŕpnem, chvíľu vzdychám od chladu už temer kýcham.
Netvor na mňa z výšky hľadí, spod opony, spred čeľadí.
Preborí sa hŕbou asi, čo prináša tento mor.
Večnej tejto sudby spásy, čo mi vyrval z tela tvor.
Rečie jak ten hlasný zbor:
„Mne sa kor !“

6.
Hlavu mávam v mysli temnej , jak levovej jame čiernej,
Sťaby srdce milej vernej, možno tejto láske pernej,
videlo ten temný vzdor.
Očami ten netvor blýska, napätie mi hrdlo stíska.
Z čiernych pier vytryskne mu temný chór.
A ten zvolá: „Mne sa kor!“

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu