„A čo som už naozaj sprostá, že si na nič nemôžem spomenúť? Ach moja hlava deravá, čo sa to so mnou deje, že si na nič nepamätám. Veď musím, musím si spomenúť!“ Chodila po izbe a takto nahlas uvažovala
„Byť, či nebyť“, povedala si. „Ach čo to trepem, čo to má znamenať?“
Podívala sa von oknom a až teraz si všimla, že obloha je nejaká sivá, bez farby. Pozrela do záhrady, ktorú mala pri dome, aj tu uvidela, že tráva je zvláštna. Bola síce zelená, ale tá zeleň bola nezaradená, bez života; akoby na ňu doľahla ťažoba. Nazvali by sme to fádnou farbou; ani slnko nevyšlo na oblohu, hoci bolo leto (bolo naozaj leto?), ani to nevedela.
„ Mami, prosím ťa poď sem.“ – povedala. Nikto sa jej však neozval. „Mami? – zvolala ešte raz. Nič. Počkať. Až teraz si uvedomila, že odkedy je hore, nepočula ani hláska, hoci už o takomto čase bolo počuť veselý džavot jej bratrancov, ktorí s ňou v dome bývali. Opatrne nazrela do izieb na poschodí, ale tam nikoho nebolo. Zbehla po schode o poschodie nižšie, aj tam nazrela do každej izby, ale ani tam nikoho nenašla. Srdce jej začalo od strachu prudko biť. Jeho údery cítila až v krku. Prečo všetci zmizli? Kde sú? Ešte nádejou je zostávala pivnica. „Vonku v záhrade nie sú, to by som ich videla z izby.“ V pivnici totiž mali kotolňu a jej zostávala nádej, že sú tam. Ale čo by tam robili? Možno sa im pokazil kotol a oni teraz rozmýšľajú, ako ho opraviť. Zišla dolu do pivnice a pomaličky otvorila dvere, dvere sa s vŕzganím otvorili a ona s nádejou cítila, že ich tam uvidí. Nasledovalo však sklamanie – pivnica bola prázdna. So strachom vybehla z pivnice. Srdce jej bilo ako divé, čoraz silnejšie, krv sa jej nahrnula do tváre; cítila, že sa s ňou celý svet točí. Musela si sadnúť. Zakryla si dlaňami tvár a ticho vzlykala. „Čo sa to preboha stalo? Čo sa to stalo?“ Zrazu vyskočila a zdvihla sluchátko na telefóne. Bolo hluché. Zobrala mobil do ruky, ale displej jej ukazoval, že nenašiel žiadnu sieť. Až teraz si uvedomila, že okolo nej niečo je. To niečo nevedela presne definovať. Okolo nej nič nebolo, bolo len ticho. Áno ticho. Pôsobilo to desivo. Žiaden zvuk, ba ani tikot hodín nebolo počuť. Aj zvuk jej krokov sa odrážal duto, zvláštne – ticho. A bolo vôbec niečo počuť? Ticho, absolútne ticho dokáže človeka priviesť až do šialenstva. Pod týmto vedomím, že nič nepočuje, prípadne počuje nič, sa zviezla na zem. Nemohla sa spamätať zo šoku. Chvíľu ležala na zemi a čakala, že sa preberie zo zlého sna, ale to neprichádzalo. Musela uveriť, že toto je realita. „Toto že je realita? Nemožné, absurdné. Musí sa mi to snívať.“ Pomaly vstala; musela sa opierať o stenu, aby nespadla. Opatrne kráčala po chodbe, zišla dole na prízemie a otvorila vchodové dvere. Ovanul ju závan čerstvého vzduchu. Vonku nebolo počuť ani hláska, žiadne vtáčik, žiadna bytosť sa vonku nenachádzala a neprinášala zvuk. Dokonca aj šum lístia bol akýsi mdlý, zvláštny. Vykročila po chodníku smerom k plotu. Za plotom sa už rozprestieral les. V ovzduší niečo bolo, cítila to; ozývali sa hlasy, tiché a šeptajúce hlasy; vyzeralo to ako nejaký šelest. Ozývalo sa to zovšadiaľ. Až teraz si uvedomila, že je v papučiach. Chcela sa vrátiť, ale čosi ju nútilo ísť stále ďalej a ďalej. Podišla ku plotu a zahľadela sa do diaľky. Zrazu si všimla, že na neďalekom strome, vpravo od nej sa čosi trbliece. Rýchlym krokom ta prišla. Na kmeni stromu sa ligotal nápis zlatými písmenami. „Zrnko kukurice.“ „Čo to má znamenať? Veď, ... veď to je nápis z môjho sna!“ – vykríkla. „Toto som predsa videla v očiach bábiky!“ Odrazu sa v mysli rýchlosťou svetla presunula do sna. Znovu stála uprostred kukurice, ale teraz videla kukuričný lán z normálnej veľkosti. Svitlo jej, že v tom sne ona bola, tým zrnkom kukurice. Pochopila, čo znamená ten sen. „Človek je vo svete len zrnkom obyčajnej kukurice, ale sám osebe je veľký, že predbehne aj smrť. Ona bola tým veľkým človekom ,čo sa díva na lány kukurice v terajšom sne. Precitla a opäť sa prebrala vo svojej záhrade. Nebo bolo stále sivé, ale už o čosi tmavšie, ako keby veštilo predzvesť silnej búrky. Zdvihol sa vietor. Stále tu však bolo niečo, čo nedokázala identifikovať. Niečo jej tu chýbalo. Čo to bolo? Videla ohýbať sa stromy, ale nepočula ani šum ich lístia, ani fičať vietor. Všetko to bolo tlmené ba až tiché a nemé, akoby celá príroda onemela. Ale čo bolo ešte najdesivejšie, že nikto, ani živej duše vonku nebolo. Ani človiečika, akoby ona bola na celom svete sama. Pozrela na trávu okolo chodníka – bola takej zvláštnej farby, možno šedej, možno striebornej, možno neidentifikovateľného odtieňa zelenej. Rozbehla sa do domu. Zavrela dvere a od strachu sa bála pohnúť. V dome vládlo prítmie. „Nie, nie. Čo sa to deje?“ – zavzlykala.
Vybehla hore do svojej izby a pozrela na hodinky. Bolo deväť hodín. Presne toľko hodín, keď ráno vstala. „Ráno? A teraz je čo, večer?“
Pustila si rádio – to vydávalo nejaké zvláštne zvuky „Už som si myslela, že som hluchá, ale nie. Ale prečo to rádio tak šumí, vari nie je signál.“ Začala ladiť rádio, ale ani jednu stanicu nenašla. Potom skúsila aj televízor – taktiež žiadne programy, len remíza čiernobielych. Pozrela na hodinky, bolo deväť hodín. Tak ako predtým. „Čo to znamená? S časom, s počasí, proste so všetkým. Ale veď už sa stmieva. Tak skoro? To je nemožné. Len nedávno som vstala. Je leto, dni by mali byť dlhšie.“
Kým si to hovorila, podišla k oknu a uvidela, že sa úplne zotmelo a na oblohu vyšiel mesiac – bol však zvláštnej farby, sivý, miestami zachádzal až do čierna. Hýril tmavými farbami. Sonia sa zľakla, na čelo jej vystúpil pot. Okolo mesiaca sa začala sťahovať nejaká chmára, možno to boli vtáci – havrani. Oni sú čierni a vyjadrujú smrť. Zdvihol sa víchor, hromy a blesky burácali jeden za druhým. Vrcholky stromov sa hrozivo nakláňali k domu a ich koruny vyzerali ako nejaké monštrá. Všetko to naznačovalo niečo desivé, čo malo každú chvíľu prísť. Dom sa otriasal pri každom zahrmení.
Zrazu zhaslo svetlo – náhly výpadok elektrického prúdu spôsobil, že sa ocitla v úplnej tme. Len mesiac tlmene presvetľoval jej izbu. Sonia sedela schúlená do klbka a ticho plakala. S každým úderom hromu sa jej zmocňoval strach. Vo svetle blesku sa jej zdalo, že vidí postavy. Nemohla však rozpoznať o koho ide. Boli to len siluety postáv. Raz ich videla v okne, potom zase boli úplne blízko nej (vtedy skoro ani nedýchala), v ďalšom záblesku pri dverách. Zrazu nastalo ticho. Hrôzostrašné ticho. Sonia so strachom vstala a nahmatala lampu. Starú petrolejovú lampu. Tú mali naporúdzi, keď vypadol v dome prúd. Keď ju zapálila, s úľavou si vydýchla, že má svetlo. Zobrala ju do ruky a pomaličky išla po chodbe. Svetlo na stenách vytváralo rôzne tiene, ktoré ju ľakali.
Za sebou začula kroky. Vzbudili v nej ešte väčšiu hrôzu, srdce sa jej rozbúšilo, až ho cítila v hrdle. Zastala, tie kroky sa približovali. S údesom sa otočila, ale za ňou nikto nebol, iba svetlo vrhalo tiene. Kroky sa ozvali opäť za ňou. Otočila sa a – zasa nikoho nevidela. Rozbehla sa nazad do svojej izby a zabuchla dvere. Za dverami sa ozvali kroky, zastali pred nimi a nastalo ticho. Sonia, ktorá sa držala kľučky na dverách, zdesene ruku odtiahla a desila sa ich otvoriť. Ozval sa zvuk, podobný mravčeniu. Sonia, bledá od strachu, vykríkla a hodila lampu o zem. Dvere sa s veľkým treskom rozleteli a ju hodilo o stenu. Na chvíľu ju to omráčilo. Do izby vstúpila postava. Do tváre jej vidieť nebolo – celú ju zakrýval čierny odev. Sonia na ňu nemo pozerala. Postava si začala dávať dole masku. Dievča zavrelo oči, aby nemuselo vidieť to, čo očakávala. Keď otvorila oči, uvidela tvár postavy. Bola biela, znetvorená, akoby poliata vitriolom. Postava mala zavreté oči a keď ich otvorila, Sonia v nich uvidela niečo, čo nedokázala pochopiť. Kto to je? Zavrela pre istotu oči a pomaličky sa presúvala popri stene k oknu.. Postava sa blížila k nej. Sonia už bola pri okne, keď oči otvorila a videla ako sa postava nad ňou skláňa. Ale čo je to? Okolo nej už nebola temnota, ale obklopovalo ju biele svetlo. Čo sa deje? Čo sa stalo? Zrak sa jej pomaly zaostroval. Už tú postavu videla zreteľnejšie. Tá tvár. Tá tvár je jej nejaká známa. Už ju niekde videla. Áno, áno, je to on. Je to jej otec. A tam je ďalšia postava. Kto je to? Neviem si spomenúť. Aj tá sa sklonila nad ňu. Veď, ... veď to je jej priateľ. Ale, kde sa to nachádza? Kde to vlastne je? Obzerala sa po izbe, videla postele, skrinky a všade biele steny.
„Kde som to?“
„V nemocnici.“ – odpovedal jej otec.
„A čo sa stalo?“
„Mala si nehodu.“
„Nehodu?“
„Autonehodu.“
„Čo?“ – zvolala a chcela sa posadiť. Vtom s hrôzou zistila, že niečo nie je v poriadku. Pozrela pred seba a uvidela, že jej nohy sú fuč. Zbledla. Nemá nohy.
Epilóg
Cestou ako ju viezli domov, jej všetko vysvetlili, ako sa do nemocnice dostala. Otec jej povedal, že mala autonehodu, keď išla odviesť starú mamu na pohotovosť, pretože opäť dostala žlčníkový záchvat a mala veľké bolesti. Bývali v oblasti, kde bol zlý signál a nemohli sa dovolať záchranky. Najhoršie však na tom bolo to, že Sonia si pred jazdou vypila päť pív so slamkou (niežeby bola nejaká alkoholička, ale bola predtým na oslave kamarátkiných narodenín) a keďže len ona mala vodičák, tak musela to risknúť. Na nešťastie asi dva kilometre pred cieľom, nezvládla zákrutu a havarovala v kukuričnom poli. O deviatej večer. Stará mama podľahla zraneniam pri prevoze do nemocnice a ona vyviazla s vážnymi zraneniami nôh a preto jej ich museli amputovať. Na posledné čo si pamätala, bola bábika, ktorú nosila stále pri sebe.
Teraz, po prepustení z nemocnice, sedela v aute a pred očami sa jej premietal celý doterajší život. Nemohla uveriť, že sa to stalo, že jej stará mama už nie je medzi živými; a ona je tomu na príčine. Ako bude žiť? Bez nôh, toto už nebol sen, ale tvrdá realita. Sediac v aute sa jej mihal svet pred očami. Vtom čosi zbadala, zdalo sa jej, že to už kdesi videla. Pri ceste stál bilboard a na ňom boli napísané tieto slová: “Človek je malý ako zrnká kukurice“. Pozrela vedľa seba a uvidela , že pri nej leží bábika so svojím šibalským úsmevom. Zdalo sa jej, že na ňu žmurkla.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár