Snový svet

Sen je dobrodružná výprava, na ktorú sa vydávame každý večer
Baudelaire


„ To si si ako dovolila? Ha? Ako si to predstavuješ. Čo si si to dovolila? Prísť do školy pod vplyvom alkoholu. Hovoríš, že si vypila päť pív a dokonca so slamkou? Päť pif, pif, pif, pif, pif? Ako si to len mohla? Veď ty si na mol. Razí z teba odporne, hnusne. Je mi z teba na zvracanie. Smrdíš od pálenky. Ha, ha, ha, ona smrdí. Fuj!“
Sonia stála uprostred triedy a zmätene sa obzerala okolo seba. Zdalo sa jej, že to nebola ani trieda, ale nejaká obrovská hala a ľudia okolo nej neboli len jej spolužiaci, skôr by sa dalo povedať, že je tam celá škola. Všetci stáli okolo nej; nebolo im však vidieť do tváre, či sa z nej smejú alebo ju hania a nadávajú. Ústa mali vykrivené do rôznych úškľabkov a gest; niektoré tváre videla ako sa naťahujú do rôznych rozmerov a tvarov, akoby boli z dobre tvarovateľnej hmoty, z nejakej bezfarebnej plastelíny a vydávali zvuky, slová, ktorým vôbec nerozumela; kde – tu zachytila slovko pohŕdania a výsmechu. Všetko sa okolo nej točilo a krútilo; vyzeralo to, že sa práve vrátila zo zbesilej jazdy na kolotoči a celý svet sa jej prevracal hore nohami. V tom virvare a v zmätku sa pozrela dole pod nohy a s údesom zistila, že stojí na okraji útesu – nad veľkým vodopádom; chvíľami predychávala vzduch, ktorý bol vlhký od hustej hmly, vytvorenej z masy padajúcej vody, rútiacej sa z obrovskej výšky. Sonia sa chvíľami knísala; ledva, ledva, že udržala rovnováhu. Keď pozerala na rútiacu sa vodu, zakrútila sa jej hlava a začínala padať spolu s vodopádom. Rýchlo zdvihla hlavu a opäť sa ocitla v triede, lež teraz tam stála sama uprostred tmavej miestnosti, ktorú osvetľoval prúd svetla prichádzajúceho z okna umiestneného na strope. Za sebou začula prichádzajúce kroky. Otočila sa a uvidela neznámu postavu. Premohol ju strach. „Kto je to? Čo odo mňa chce?“ Pomaličky kráčala ku nej. Aj keď mala strach, vnútri cítila, že sa jej nemusí obávať, možno je s ňou nejako spriaznená. Lež, kto to je? Zastala. Zrazu sa ozvala siréna – pripomínalo to trúbenie neviditeľného lesného rohu, pri ktorom prebehal až mráz po chrbte a ktorý predznačoval niečo desivé a tajuplné, prípadne ohlásenie začiatok niečoho. Ten zvuk sa vrýval do mozgu a spôsoboval príšerné bolesti, pri ktorých sa zvíjala až k zemi. Odrazu nastalo ticho. Desivé ticho okolo nej akoby zväčšovalo napätie, až na hranicu únosnosti.
Zasvietilo svetlo – možno nejaký veľký reflektor a pomaly začalo osvetľovať postavu stojacu neďaleko nej. Až teraz spoznala kto to vlastne je.
„Mama, mama!“ – zvolala.
„Sonia, Sonia.“ – vravela postava. „Čo si to urobila?“ Jej hlas znel duto, umelo, akoby ani nebol z tohto sveta. Sonia sa rozbehla ku nej, už-už sa jej chcela vrhnúť okolo krku, keď zbadala niečo zvláštne. Bola to vôbec mama? Alebo je to stará mama? Sonia sa zháčila. Ešte väčšmi sa zháčila, hoci jej hlas znel, no pery sa nehýbali – uvidela, že sú zašité hrubými stehmi. Mala zavreté oči.
„Sonia, ty si vypila päť pív? So slamkou? Prečo si to spravila?“ – hovoril hlas.
Dievča podišlo bližšie, postava konečne otvorila oči a Sonia ju spoznala, bola to stará mama. Jej oči boli chladné a bez života
„Áno, ona mala také oči, už viem, viem.“ – ozval sa jej vnútorný hlas. Chcela ju objať, ale postava sa pred ňou pomaly strácala. Sonii vyhŕkli slzy. Veľké horúce slzy, ktoré ju pálili pri každom dotyku s lícami. Kvap, kvap. Pri každom dopade na zem pocítila veľkú úľavu. Ale z čoho? Už ich proste neuniesla. Kvap, kvap. Pozrela na postavu, ktorá sa pomaličky, vystierajúc k nej ruky, rozplývala:
„Už musím ísť! Už musím ísť dieťa moje. Prepáč mi to.“ Sonia mala oči plné sĺz, pre ktoré nevidela pred seba. Čo sa to deje? Čo sa to deje so všetkým. Sonia pozrela na starú mamu s uplakanými očami vyčítavo, akoby jej hovorila, prečo ju opúšťa, prečo ju zrádza tak skoro. Veď od malička na nej lipla. Postava zmizla a Sonia sa srdcervúco rozplakala. Zatvorila oči a klesla na zem; keď ich znovu otvorila, zdesene sa obhliadala okolo seba. Bola v pralese, ale bol to zvláštny prales. Zvláštny preto, lebo bol z kukurice. Z obrovských rastlín kukuríc. Zmätene sa obzerala okolo seba. „Kde som to?“ Nad sebou uvidela mesiac Ale čo to? Zdal sa jej akýsi väčší. Omnoho väčší. Mesiac! Vtedy si uvedomila, že je noc. V noci sama uprostred kukuričného pralesa. Je to nemožné. Ešte nikdy nebola sama, v noci, keď všetko spí – aj ona musí spať. Obzerala sa a hľadala miesto, kde by si ľahla. Ale spať sama v lese. Trochu sa toho bála. Kráčala po bahnitej pôde, nohy sa jej kde-tu zabárali až po členky, párkrát spadla do blata; nohy mala ťažké ako z olova. Po pár minútach chôdze ťažkým terénom, našla miesto, kde by si mohla hlavu skloniť. Už bola pred cieľom, keď sa zrazu spomedzi kukurice, vynoril tvor, dvakrát väčší ako ona. V mesačnom svite, ktoré kde-tu prebleskovalo pomedzi listy kukurice, uvidela, že čo je to za tvora. Bol to obyčajný chrobák, ktorého môžeme stretnúť bežne v prírode – chrúst. Áno chrúst; vari geneticky zmutovaný, že je taký veľký. Začal ju prenasledovať. Ona v panike, že ju chytí, utekala čo jej nohy stačili a s krikom, ktorý by prebudil aj mŕtveho. Zdalo sa, že jej narástli krídla. Priam s ľahkosťou utekala po tej bahnitej pôde. Onedlho, po šialenom behu, zastala. Pozrela sa za seba, ale ten tvor ju už neprenasledoval; stále však cítila jeho smradľavý dych. Avšak až teraz si všimla, že cestou ako utekala, pozhadzovala zo seba veci a teraz tam stála iba v nohavičkách a podprsenke. Akési nutkanie ju nútilo vyzliecť si aj to, ale ubránila sa tomu. Napodiv, že bola noc, vonku bolo teplo. Preto sa ani nenamáhala s hľadaním si vecí; mohlo sa stať, že by opäť natrafila na toho čudného chrobáka. Zamyslená, že čo to všetko znamená, pomaličky a najmä opatrne kráčala ku kukuričnému stromu. Na jeho dolnom liste bolo niečo zvláštne. Podišla bližšie a uvidela, že tam niekto sedí, respektíve leží, opretý o list. Bola to nejaká maličká postava. Opatrne sa jej dotkla rukou a pocítila, že nie je živá, že je to len bábika. Zobrala ju do ruky a pozrela sa na ňu. To, čo uvidela, jej vyrazilo dych. Svit mesiaca odrážal jej vlastnú tvár. Tá bábika bola vlastne ona sama, len v menšom vydaní. S obrovským prekvapením si ju obzerala; nemohla uveriť, že je to ona – tá bábika. Ako sa tu vzala? Čo je to? Je to nejaký vtip?
Vtom sa bábika pohla a otvorila oči. Uprene sa na ňu zadívala a Sonia v jej očiach videla samu seba. Nestačila pochopiť čo sa deje, keď sa z bábikiných malých prstíkov vystrčili malé chápadlá s háčikmi a ktoré sa Sonii zabodli do rúk a prisali sa na ne. Sonia od bolesti skríkla a chcela odhodiť, ale nedalo sa. Bábika sa ku nej pevne prisala a nepustila ju. Ústa bábiky, ktoré predtým mali potuteľný úsmev, sa teraz skrivili do akéhosi šialeného kŕču a jej tvár nadobudla desivý výraz. V pootvorených ústach sa jej zaleskli biele zuby. Zdvihla sa na úroveň Soniiných očí a obidve sa na seba navzájom pozerali. Bábike zasvietili oči a zavŕtala sa do nej pohľadom. Sonia v jej očiach videla svoj predchádzajúci život. Až vtedy pochopila, kde to je. Toto nebol kukuričný prales, ale len obyčajné kukuričné pole. Pralesom sa jej to zdalo preto, lebo v ňom bola maličká.. Až keď sa prebrala z bábikinho pohľadu, zatočila sa obrovskou rýchlosťou a nadobudla pôvodnú veľkosť. Už nebola v pralese, ba ani v kukuričnom poli. Preboha kde to je? Kde som to? Všetko zmizlo a ona ležala na posteli vo svojej izbe zababušená do perín. Celá roztrasená a spotená sa posadila a v mysli jej preblesklo: „Ach, to bol len sen? Oči ešte poriadne neotvorila a opäť sa zvalila do perín. „Aké šťastie, že to bol len sen, nič viac len hlúpy sen.“ Zrazu si spomenula, čo sa jej vlastne snívalo. Čo videla očiach tej bábiky? Čo to bolo? Aká veta? Snažila sa usilovne si spomenúť no márne. „ No možno mi to príde na um.“ – povedala si, „ale teraz už musím zísť z tej postele, som celá premočená, treba sa mi ísť osprchovať. Zrazu ucítila, že pod sebou má niečo lepkavé. Odhrnula trocha perinu a uvidela, že je to krv. „Vari som dostala krámy? Nie, veď som ich mala pred týždňom, to nie je možné.“ Odkryla aj ostatok periny a zočila, že medzi nohami ma niečiu hlavu. Nadvihla si nočnú košeľu a až vtedy hlavu spoznala. Bol to jej priateľ, oči mal vyvrátené stĺpkom a jazyk vyplazený. Premohla ju hrôza – na chvíľu onemela. Až teraz sa obzerala vedľa seba a zbadala, že tam leží mŕtve telo bez hlavy. Vykríkla a otvorila oči – všetko bolo v absolútnom poriadku, vedľa nej nikto neležal a všetko bolo čisté. Bol to sen? Hm. Čo je ? Vari snívam. Zavrela oči. Znova sa jej zdalo, že stojí pod stromom, pod ozajstným stromom a otvára náruč, aby objala svojho priateľa. Potom nastáva určitý prestrih a tentoraz sa ocitá už v náručí svojho priateľa. Cítila ako jej jazyk strká hlboko do hrdla a ona sa v slastnom opojení unáša vysoko ku hviezdam. Pritisne si ju ku sebe, rukami jej pevne zviera zadok a jej prsia sú pevne pritisnuté na jeho hrudi. Ona ani nevníma jeho jazyk pohybujúci sa v jej ústach, cíti len, že jeho i jej srdce prudko bije, cíti veľký tlak v sluchách – možno je v tvári celá červená, vníma len jeho slabé povzdychy a ona slastne zatvára oči a v duchu si lieta. Potom obaja unavene padajú na zem a ležia so zatvorenými očami a ešte sa snažia vychutnávať zostatok rozkoše čo im ešte zostalo.
„Miluješ ma?“ – spýtala sa šeptom. On neodpovedal. „Miluješ ma?“ – spýtala sa ešte raz, ale odpovede sa nedočkala. Otvorila oči a až teraz uvidela, leží v posteli sama. Nik iný tam nebol. Ani jej priateľ, ani nik iný. Snažila sa však ostať v tom slastnom opojení. Rukou si siahla do rozkroku a ucítila, že je vlhká. Pomaličky si ho rukou hladila a zatvorila oči. Zrejme si nahrádzala to, čo sa jej vo sne neušlo. Priateľ sa totiž vôbec nedotýkal jej rozkroku, hoci ona po tom veľmi túžila. Teraz si to užívala sama a tichučko pri to vzdychala.
„ Ešte mi nikto nevyznal lásku.“ – preletela je hlavou myšlienka. „Keby mi ju niekto vyznal, tak by som mu ju dopriala; nie, nie, veď to vôbec nie je pravda. Už mi jeden chalan vyznal lásku, ale ja som ho odmietla s tým, že mám iného.“ – takto si navrávala, keď pomaličky vstávala z postele. Celú nočnú košeľu mala dokrkvanú a mokrú, musela sa veľmi spotiť. Áno, veď smrdí, celá je od potu. Zliezla z postele a na nohy si nasadila papuče. Došuchotala sa do kúpeľne, zasvietila a podišla k zrkadlu. Chvíľu si v ňom obzerala tvár, kontrolovala, či sa jej opäť nevyhodili vyrážky, ktoré mala v poslednej dobe plno. Nečudo, veď je v puberte; síce už v tej neskorej – mala už devätnásť rokov – ale predsa je to puberta. Keď pozerala do zrkadla, zdalo sa jej, že tu niečo nesedí. „Hm, čo by to len mohlo byť?“
Zhasla svetlo, rozsvietila a otvorila dvere na WC. Áno, už súrne potrebovala. Zdvihla si nočnú košeľu a stiahla nohavičky. Boli úplne vlhké. Sadla si na misu a s pôžitkom si vyprázdňovala močový mechúr. „Ach, ale je to príjemná úľava, keď sa vycikáš.“ – povedala si, vstávajúc a obliekajúc sa. Spláchla a vykročila ku dverám. Skôr, než sa dotkla kľučky, znova sa jej niečo zazdalo. Ale čo je to? Nemohla si spomenúť. Zmätene sa obzerala okolo seba, ale nemohla prísť na to, že čo. Zdalo sa jej to zvláštne, z času na čas sa jej v mysli vynárali čudné spomienky, čudné veci, ktorým nevedela porozumieť čo znamenajú. Tentoraz to bola akási zvláštna tieseň, niečo čo ju omínalo, niečo, čo sa jej zavŕtavalo do mozgu, akási myšlienka ju kvárila celý ten čas, odkedy vstala. Vtom si pozrela na nohy, mala ich nejaké divné, tak čudne vykrivené, ako keby boli zlomené, ale zlomené neboli, veď nič necítila, nič ju nebolelo. A mali zvláštnu farbu, trochu odlišnú od jej tela. No nie. Iba sa mi to zdá. Musí to byť prelud.
„Hm, veď ja na to prídem, musím na to prísť!“ Vyšla zo záchodu a zamierila znovu do svojej izby a zobrala uterák, ktorý sa sušil na radiátore. Vzala ho do ruky, odišla s ním opäť do kúpeľne. Vošla do sprchy a pustila na seba príjemnú teplú vodu; chvíľu sa v nej vyžívala, potom sa namydlila a opláchla sa. Utrela sa, obliekla sa do župana, ktorý bol zavesený na dverách a vyšla z kúpeľne. Prišla do svojej izby, sadla si na posteľ a rukami si utierala mokré čelo. Pozrela na hodinky – bolo deväť hodín.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu