čierne mraky valia sa po oblohe.
V diaľke počuť hrom a na obzore blesk sa zablysol.
Ožran na lavičke sedí,
pýta si pár drobných,
po ľuďoch pľuje.
Nikto ho nevidí,
hluchý dav nevníma jeho prosby,
pred dažďom uteká sa skryť.
Keď horúcu zem zmáčajú prvé kvapky,
ozve sa smiech bezstarostný,
mladosťou a veselosťou presiaknutý.
Dievčatá v letných šatách,
dažďom zmáčané,
vbehnú do kaviarne a miznú,
nevidím ich viac.
Sledujem, ako sa ulica vyprázdnila,
čulý ruch stíchol,
počuť len dážď,
a vietor v stromoch.
Vnímam ten pokoj a pýtam sa,
prečo ľudí zastaví len dážď,
prečo slnko nedokáže to...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár