1. rozšíri sa ti telefónny zoznam v mobile.
2. pri odťahovaní nábytku sa objaví mnoho dávno oplakaných drobností.
3. zistíš, koľko ulíc v dvoch mestách nesie rovnaký názov.
4. naučíš sa budovať vzťahy na diaľku, čo sa môže zísť.
5. každé mesto má vlastnú vzorku chalanov, ktorú treba preskúmať.
Miša dlhšie nevydržala: „A čo Erik?“
„Zostávajú ti ešte dva týždne,“ žmurkla Ema. „A okrem toho, kto povedal, že nestretneš niekoho zaujímavejšieho?“
Miša neodpovedala. Erik bol geniálny, nikoho príťažlivejšieho si nedokázala predstaviť... nikto taký na svete totiž neexistoval. A jej zostávajú len dva týždne! V pondelok večer (stretnúť sa mali pred kinom) od nej neodtrhne oči, v tme kinosály pery. Musí sa stať na nej závislým ...
Dievčatá sa dohodli, že v pondelok po vyučku si skočia niekam sadnúť. Mala to byť akási neoficiálna rozlúčka, prvá z mnohých, ktoré ešte chystali. A aby im nepripomínala kar, nazvali ju oslavou.
Poslednou hodinou toho dňa bol neznesiteľne nudný dejepis. Ich šesťdesiattriročná profesorka Nohatá totiž vedela aj z najkrvilačnejších bitiek spraviť najnudnejšiu prednášku, a tak väčšina študentov tretej cé rozoberala svoje vážne pubertiacke problémy, listovala v Avone či len tak driemala s empétrojkou na ušiach. Len traja bifľoši sediaci celkom vpredu usilovne písali poznámky, ktoré potom pred testom kolovali po triede. Miša sa zabávala písaním básničky.
Konečne zazvonilo. Prehodila si vak cez plece a už sa chystala k šatniam, keď ju zastavil práve spolužiak z prednej lavice.
Adam s červenými ušami strčil svoj zošit Miše rovno pod nos.
„Miši, ja som, chcel som sa ťa spýtať, či nechceš moje poznámky.“
„A mala by som chcieť?“ usmiala sa.
„Nedávala si pozor na to, čo vravela profka, však? Dvadsiateho píšeme test.“
„Ach, tak. Si zlatý, ale mne ich už nebude treba. Sťahujem sa,“ dodáva, keď postrehne Adamov nechápavý pohľad. Na to sa Adam otočil a celý červený bez slova odpochodoval z triedy.
„Prepána, čo ten šprt od teba chcel?“
„Nehovor mu tak, náhodou, je celkom milý.“
Ema vycerila zuby: „Nehovor, že si sa doňho buchla.“
„Prestaň si zo mňa uťahovať. Ja viem, je to so mnou vážne, keď mi bude smutno ešte aj za Adamom.“ Obe baby vyprskli do smiechu.
Oslava sa mohla začať!
V meste bolo viacero kaviarničok a cukrární, ale u študentov viedla čajovňa. Vždy tam vládne príjemná atmosféra: na oknách napoly zatiahnuté ťažké závesy, vonné tyčinky a sviečky, orientálna hudba, pohovky s množstvom vankúšikov. Baby kývli vedúcemu na pozdrav a zamierili do zadných miestností. Cestou zdravili kopu spolužiakov a známych.
„Fajn, keďže si oslávenkyňa, pozývam ťa,“ usmiala sa Ema usádzajúc sa. So záujmom sledovala spontánne sa baviace decká pri vedľajšom stole.
Tajomstvo vysokej návštevnosti čajovne totiž určite nespočívalo v širokej ponuke čajov. „Tak, čo si dáš?“
„Hm, niečo šialené... maté del Speedy Gonzales?“
„Omrzelo ťa spanie?“ zatiahla Ema.
„Myslím, že účinok maté sa nebude dať s účinkom dnešného rande porovnať. A aj tak som sa dnes chystala začať s balením.“
„Fajn, idem objednať. Ale si si vedomá, že baliť budeš sedem dní a nocí za sebou.“ Po krátkej chvíli sa Ema vrátila a pri pohľade na kamošku vystrúhala kyslú grimasu. „Prepána, Miši, netvár sa tak úboho. Neumieraš, len sa sťahuješ!“
„LEN? Už ma unavuje, ako každý opakuje dookola len: nebude to zlé, nebude to zlé, blabla. Opúšťam všetko, čo poznám. To sú istoty, zvyky.“
„Mňa unavuješ ty.“
„Vďaka!“ Miša sa nadurdene hodila do masy vankúšikov a prekrížila si ruky na hrudi.
„Vážne. Prečo pozeráš len na straty? Skús pripustiť možnosť, že je pre teba pripravené čosi nové. Možno rozdiel nálezov a strát bude kladný, minimálne rovnaký.“
„Vieš čo!? Pokojne sa môžeme vymeniť, keď sa ti to zdá také úžasné!“
„No fajn, poďme sa ľutovať a hádzať frustrované pohľady na všetkých usmievajúcich sa ľudí. A začni tamtými,“ odvetila Ema rovnako podráždene, ukazujúc na zhulené decká.
Hneď na to ju do tváre zasiahol bordovo-fialový vankúšik, spoza ktorého sa na ňu uškieral Mišin pobavený úsmev.
„Dajme si aj my jednu fajku, na zdravie a slávu šťastným ľuďom,“ navrhla.
Ema neveriacky potriasla hlavou. „Počula som správne?“
„Ja viem, fajčenie je blbosť a vodná fajka s čistým tabakom hotový zabijak, ale chcem ju. Na rande musím prísť vyškerená...“
„Konečne rozumná reč.“
„... a ak mi zachutí, hodnota strát sa zvýši a pravdu budem mať ja.“
Ema sa znova postavila, aby im objednala fajku. V čajovni pracoval mladý chalan, pohodový týpek s briadkou a piercingom v obočí. Ponúkol sa, že im pripraví špecialitku, s ktorou budú spokojné. Práve rozoberali, čo si Miša oblečie na rande, keď im ju doniesol.
„No ukáž, nech si obzriem ten zázrak,“ zasmeje sa Miša.
Vodná fajka nevyzerala zložito. Bola úzka, asi meter vysoká. V dolnej bankovitej časti sa nachádzala voda, navrchu trónila nádobka s tabakom, ktorého príchuť si mohli fajčiari zvoliť. Zo stredu fajky ústila dlhá hadička, ktorou sa nasával omamný pocit. Pri každom potiahnutí voda v nádobke upokojujúco zabublala.
„Aké obzeranie?! Treba sa činiť,“ oponovala Ema a názorne si vložila náustok medzi pery a zhlboka potiahla „Hm, hruška s mentolom. Dobrá kombinácia.“ S privretými očami potiahla ešte zopárkrát, kým (so stále privretými očami) podala hadičku Miši. „Tu máš, vyskúšaj si.“
„Okej, ide sa na vec,“ Miša trochu potiahne a vyfúkne dym. Vôbec nie je hustý ako Emin, ale akýsi riedky a takmer priesvitný. Druhýkrát ťahá, kým necíti dym až v pľúcach. Znova vydýchne a okamžite sa dostavia prvé účinky. V hlave sa jej zatočí a obraz pred očami mierne uhýba do strán.
„Príma pocit, že?“ „Noo,“ odpovedala Miša s blaženým výrazom v očiach. „Nie je ti blbo? Začiatočníkom sa to stáva. Nesmie ťa dráždiť v hrdle, neťahá sa do pľúc, len do úst.“
„Oops,“ zachichúňala sa. „Je mi super. Vyhrala som.“
Ema sa uškrnula. Ako starý profík vedela, čo Miša cíti: gumené nohy, v hlave čisto a jasno ako po pätnásťminútovom krútení sa na kolotoči a zle od žalúdka zo sladkastého zápachu dymu a všetkých tých vonných sviečok a tyčiniek. A na záver víťazný pocit hrdej sebadôvery.
Vzala si od Miši hadičku. V príjemnej atmosfére si obe vychutnávali malú oslavu.
No po pol hodine bláznivého žartovania Miša vážne prehovorila: „Bezpodmienečne musím pred sťahovaním Erika vybaviť. K niečomu dospieť, nemôže sa TO medzi nami skončiť nijak.“
„To znie ako vážne rozhodnutie,“ poznamenala Ema.
„Keď som s ním bola na-posledy, dal ťa z roztržitosti pozdraviť asi sedemkrát.“
„Znamená to niečo vážne, ty expertka na chlapov?“ opýtala sa a odchlipla si z teplého čajíka v čínskom porceláne.
„Hm,“ zdvihla zamyslená kamarátka ruku do výšky očí a začala odratávať na prstoch, „keď vezmeme do úvahy jeho záujem o teba, sexi zadok a božské čierne oči a čas, ktorý máte, mali by ste doviesť váš potenciálny vzťah k hranici minimálne troch rande s jazýčkovými a ohmatávaním pod tvojím tričkom.“
Miša prevrátila oči: „Fuj, si už asi fakt zhulená,“ a dusiac sa smiechom opäť spustila na Emu spŕšku vankúšikov.
„Takže vojna. Tu máš.“ Decká od vedľajšieho stola vyjavene sledovali farebný prúd striel, ktorý sa nečakane zastavil .
„Miša, otoč sa. Rýchlo!“
„Čo sa deje?“ Mišina hlava sa začala otáčať smerom k niečomu, na čo jej kamoška bez žmurknutia civela.
„Vlastne stoj!“ zvolala zúrivo. „Nehýb sa! A hlavne sa tam neopováž pozrieť, hej?! Bože, ten idiot! To je trapas, to je trapas.“
5. november, pondelok 20.14
„To bude trapas,“ opakovala zjavne nervózna a riadne naštvaná Ema.
Vtedy ma už od zvedavosti svrbeli dlane, a tak sa moja hlava dala bez varovania do pohybu a dokončila začatú cestu. Oči sa mi zastavili na Erikovi. Stál tam s rukami bezmocne spustenými pri tele. Jeho prázdny pohľad ma vystrašil. Źiadne veselé iskričky, žiaden smútok. Iba krutá výčitka.
Vykročil ku mne. Školský vak sa mu spustil po chrbte a s jeho tupým zadunením prišli aj prvé Erikove slová: „Ja, počul som, že sa sťahuješ. Že odídeš a ...“
AAACH! Čo sa má robiť, keď vám v náručí plače váš chalan???? (Ehm, alebo takmer chalan?)
„Erik? Erik, neplač, prosím ťa,“ snažila som sa ho aspoň nejako upokojiť. Nesmelo som ho hladkala po vlasoch. „Neplač, ja za to naozaj nemôžem.“
„Mohla si mi to povedať, nemusel som sa o tom dozvedieť od kamošov. Mne sa fakticky páčiš a, vieš, trochu som nad tým rozmýšľal. Keby si chcela, mohol by som sa presťahovať s tebou a mohlo by nám to vyjsť, nie?“
Do čerta! Do čerta čertovského! Prečo sa musí vždy niečo pokaziť!?
Nenávidím ťa, Erik Klein!
***
„Bože, ten idiot! To je trapas, to je trapas.“
Miša nevydržala a otočila sa. Zrak jej dopadol na Erika, ktorého pery sa práve odliepali od ich spolužiačky Romany. Držali sa za ruky, evidentne prišli spolu, a teda Erik nebol len obeťou hysterickej obdivovateľky, ktorá naňho vybehla, len čo prekročil prah čajovne, ako si Miša v prvom momente snažila situáciu vysvetliť.
Akonáhle pochopila, na čo sa vlastne pozerá, vyskočila celá červená v tvári: „Toto ešte len bude trapas, moja drahá.“
Vyrehotané decká na chvíľu stíchli v očakávaní, čo sa bude diať. Niekto z bandy zrejme vyslovil nahlas svoj tip, čím spustil nával hurónskeho smiechu, naďalej však napäto sledovali situáciu.
Kým si nič netušiaci párik vyberal čaj, uvedomila si, čo musí spraviť. Nemala strach ani zábrany. Nohy ju niesli samy, hlava si tvrdohlavo stála za svojím.
Čo iné mohla Miša spraviť, ak nie počúvnuť ju? Fajka robí zázraky. Poklepala Erika po pleci. A zatiaľ čo si vychutnávala dvojitý nechápavý pohľad a predstavovala sladký zvuk facky, prisala sa na jeho pery a vášnivo ho bozkávala za piskotu a hulákania, ktorými ju odmenili decká.
Čakala, že sa od nej odtrhne, že jej vynadá, bude sa ponižujúco ospravedlňovať babe, ktorá vedľa nich stála. Na to, že po sekunde neistoty sa stane veliteľom ich bozkávania on, pripravená nebola.
„Poďme, Miša, je na čase vypadnúť,“ ozvalo sa za jej chrbtom.
Ema mala pravdu, sladkú pomstu má za sebou a zvyšok nech si vyrieši pán dokonalý sám, nebude sa predsa pliesť do cudzích vzťahov. Odtrhla sa od neho, vzala si od Emy svoj vak a bundu. Erikova frajerka vyzerala, akoby sa každú chvíľu mala rozrevať.
Kým Ema platila, Miša sa nenútene upravila a žmurkla na párik. Nemohla si pomôcť. Kútikom oka zaregistrovala Erikov zvedavý pohľad. Cítila, ako ju to k nemu ťahá, našťastie ju Ema schytila za rukáv a vytiahla z čajovne.
Párik nechali stáť v trápnom tichu.
Obe zbehli po schodoch a vystúpili z tmavej budovy do ostrého popoludňajšieho svetla.
„Ema, mračíš sa.“
„Ja viem.“
„Nebudem sa pred tebou ospravedlňovať. Práve ty by si mala pochopiť...“ vzbĺkla Miša hnevom.
„Ten nechutný sukničkár!“ prerušila ju pokojne kamoška. „A ja som na to neprišla!“
5. november, pondelok 20.22
Ach, najsladší bozk sveta...!
Hnusák jeden! A to som na dejáku o ňom zložila básničku. Ani nemám chuť ju tu napísať. Ale napíšem ju. Na pamiatku niečoho (vzťahu?), čo skončilo skôr, ako začalo a čo prebehlo bez začiatku a konca. (Hm, filozofia nikdy nebola mojou silnou stránkou.)
BLÁZNIVÝ DÁŽĎ
Padajú kvapôčky z neba,
pozerám na ne,
myslím na teba.
Padajú kvapôčky z oblaku,
padajú bez padáku,
svieže kvapky z neba,
myslím na teba.
Smejú sa a tancujú,
bláznov smútku zbavujú,
šibalské kvapky z neba
a ja, blázonko, myslím na teba.
Zhrnutie dnešného dňa: Fattal error. A netuším, prečo mám pocit, že najbližších 365 dní mu bude veľmi podobných...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ixka
22. 7.júla 2011 15:39
pekné...
Napíš svoj komentár