Keď sme sa spoznali, bál sa ho. Bál sa toho "dobrého ja", bál sa žiť. Stratil všetko, no pre mňa bol napriek tomu ten dokonalý.
Po niekoľkých týždňoch prišiel šok: "Ninka musím ti niečo povedať. Som ťažký narkoman. Od 14-tich. Snažil som sa s tým prestať no nejde to." "Milujem ťa dievčatko". Touto vetou sa mi zrútil svet. Môj chlapček a narkoman? to predsa nemôže byť pravda. Všetko sa so mnou zrazu točilo, bolo mi jedno, že stojím na ulici plnej ľudí, ktorý na mňa čumeli ako na pápeža. Bolo mi to jedno.
Plakala som. Nedokázala som to sklamanie, bolesť a strach zniesť, nechcela som.
"Nina vysvetlím ti to."
"Nie, Matúš nič mi nebudeš vysvetľovať. Odíď. Nechaj ma samú."
"Takže je koniec?" v jeho očiach sa zaleskli slzy. Prvý chlapec, ktorého som videla takmer plakať.
"Áno, nie, no ja, ja neviem. Potrebujem byť sama. Prosím Ťa." Viac som už nezniesla a nechala som ho tam stáť.
Trvalo mi pár dní kým som to predýchala a bola schopná sa s dotyčným "chlapcom mojich snov" porozprávať.
"Haló Matúš?"
"Nina? Oh ahoj, vďakabohu myslel som si, že sa už neozveš."
"Stretnime sa. O hodinu v RnB clube dobre?"
"Ok, o hodinu v RnB-čku. Teším sa miláčik. Ľúbim ťa" a zložil.
Celou cestou som si opakovala, že to bude fajn. Bola som si tým istá. Keď som ho uvidela, bolo mi všetko úplne jedno. Potrebovala som ho.
Pobozkali sme sa a zo mňa vyhŕkla len veta: "Prestaneš s tým. Zvládneme to. Ja ti pomôžem."
Usmial sa a môj výlev citov opätoval tým čarovným "Ľúbim ťa."
Vtedy som ešte netušila akú zodpovednosť beriem na seba.
Aké ťažké to bude.
Ťaháme to spolu už takmer rok. Verím mu. Vidím v ňom nádej. Napriek stovkám prebdených nocí, strachu, sĺz a bolesti ho stále milujem. Stále je môj život, no niekedy mám pocit, že viac už nezvládnem.
Prepáč Matúško, aj ja som len človek ...
Videla som v ňom nádej. Stále ju vidím. Bol moje slnko napriek preplakaným dňom, napriek prebdeným nociam, keď som sa bála čo s ním je.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár