Byť mamou je krásny pocit :)

Boli časy, a vôbec to nebolo tak dávno, keď som si ani len v sne nevedela predstaviť to, že mi raz niekto povie to čarovné slovo „mama“ alebo, že raz pochopím pravý význam tohto slova.
Som síce ešte len tou takou „novopečenou maminou“, no napriek tomu ňou som, a hneď dvojnásobnou

Áno zvládla som to a mám pocit, že tým pôrodom som prekonala samú seba, keďže strach aký som prežívala som doteraz asi nezažila ešte nikdy. Ale už je to za sebou a napriek všetkému sa v rámci možností cítim celkom fajn. aj keď vlastne ešte poriadne neviem čo ma čaká a ani to ako to všetko zvládnem, no môžem bez akéhokoľvek zaváhania povedať: „áno byť mamou je nádherné“.

Avšak moje telo si pravdepodobne myslí niečo úplne iné vzhľadom na to ako mi dáva najavo, že absolútne vôbec nesúhlasí s nemocničným prostredím a už vôbec nie so samotným pobytom v nemocnici (nikdy som nemala rada nemocnice, napriek tomu, že som tu strávila dosť početnú časť svojho detstva keďže som bola veľmi živé dieťa, no nemocnice dodnes nemôžem ani vystáť).

Vďaka môjmu neustálemu komandovaniu doktora už po pár hodinách (len čo som bola schopná sa hádať , že kedy už konečne pôjdem domov som sa pomerne rýchlo stala „známou“ a pravdu povediac niektoré mamičky mi už teraz chýbajú.

Z mamičiek ktoré poznám asi každá jedna opisuje pôrod ako niečo čo „bolí ale je to krásne“. No ako sorry ale pre mňa to teda nič krásne nebolo a najbližších 10 rokov si to určite netúžim zopakovať.

Jediné čo si ja dosť zreteľne pamätám bolo to ako po sebe moja sestra s Matúšom zjapú na nemocničnej chodbe, potom lekára ktorý im vďakabohu ráznym tónom vysvetlil, že majú držať jazyk za zubami alebo vypadnúť a to ako som im obom povedala „vypadnite“ a spustila doslova krokodílie slzy zo všetkej tej bezradnosti čo sa vo mne v tej chvíli nabrala. Viem že sa to asi odo mňa zrovna neočakávalo, no ja som fakt nevedela čo so sebou a bolelo to tak nenormálne veľmi, že jediné čo mi zišlo na um bolo to, že som sa rozrevala (to, že sa oni dvaja hádali (kvôli mne) mi teda vážne na dobrej nálade nepridávalo ... ) či už to skončilo tak alebo onak, som rada, že to mám za sebou a že sa môžem hrdo pýšiť tým že : „áno títo dvaja sú moji; JA som ich MAMA“.

Napriek všetkým Miškám, Ivkám, Kristínkam, Andrejkám, Radkám či Peťkom, Tomáškom, Dávidkom, Adamkom a desiatkam ďalších mien sa však moje deti nakoniec aj tak volajú celkom inak.

Smiešne však?

Do nemocnice som išla s tým, že domov prídem s Hankou a Lukáškom, áno bola som si tým na 100% istá, osud to však asi chcel inak.

Žiadna Hanka a Luki sa nekonali.

Neplánovala som to síce, no len čo som ich oboch prvýkrát videla, na Hanu a Lukáša som si vôbec nespomenula.

Vždy som si myslela, že väčšia láska než som cítila k Matúšovi sa už cítiť nedá. No po tom čo sa mi narodili dve krásne zdravé deti som si uvedomila, že to čo som cítila k ich otcovi bol len slabí odvar toho čo cítim k nim dvom. Milujem ich. Oboch a veľmi.

Karinka a Marko, dvaja maličký voňavučký drobčekovia obrátili môj život naruby a tak veľmi ma svojou prítomnosťou zmenili, že so slovom „moje deti“ prišli na rad aj slová „ochrániť, milovať a zodpovednosť“ a čudujsasvete tie slová beriem ako samozrejmosť.

Od chvíle keď som ich uvidela mi každú minútu hreje vnútro pocit, že aj napriek tomu, že sú moje deti maličké, sú v poriadku. Spravím všetko pre to aby sa v živote mali čo najlepšie a aby im nikdy nič nechýbalo, veď som predsa ich mama no nie?

 Blog

31 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu