Deň blbec

Musím sa vám s niečím priznať.
Vlastne nie nemusím.

Aj tak všetci už dávno vedia, že som decko. Teda aspoň mi to často hovoria, áno presne to, že sa správam ako decko. Nepotrebujem sa nikomu k niečomu priznávať, ja sa asi len potrebujem konečne po nejakej tej dobe poriadne vyrozprávať.

Dnešok bol zvláštny. Zlomový, depresívny, rozhodujúci, smutný, uplakaný, nudný, bolestivý či spomienkový.

Nazvite si ho ako chcete, u mňa úderom polnoci nastal deň, ktorý slušne nazvať asi nedokážem, ale dobre nazvem ho diplomaticky – bol to tzv. „deň blbec“.

Tento „deň blbec“ však v konečnom dôsledku bol aj na niečo dobrý. Prinútil ma k niečomu čo mi veľmi pomohlo. Zamyslieť sa a poriadne sa vyplakať.

Zamyslieť sa nad sebou, nad svojím životom, ale aj životom všeobecne, nad mojou pestrou minulosťou, ešte pestrejšou budúcnosťou a vlastne nad všetkým.

Jedna z vecí, ktoré mi nedajú už dlhú dobu pokoj, je to, prečo ma asi ľudia v mojom okolí za to decko považujú. Pôvodne som si v mysli odpovedala niečím ako: „lebo im drbe“, a práve vtedy mi to došlo. Presne toto je to detské. Teda, niežeby som sa inak správala ako neviemaká dospeláčka, ale asi najväčšou „detskosťou“ vo mne sú moje reakcie.

Už ako malej mi mama hovorila, že reagujem príliš no ako by som to povedala, moja mama to volala „príliš hŕŕŕ“, proste do všetkého hneď a zaraz a bez rozmýšľania.

Zmienila sa mi taktiež o tom, že niekedy je dobré ísť do veci tak ako mi „srdce káže“, ale že vždy treba počúvať aj ten rozum, tak nejak pól na pól, čo u mňa bolo podľa nej doslova nemožné.
„Ty buď ideš za hlasom srdca, alebo za hlasom rozumu. A presne toto bude v budúcnosti tvojou najväčšou slabosťou. Pamätaj, vždy musíš poslúchať oba, aj srdce ale aj rozum“, hovorievala mi. Vtedy som si povedala „fajn“, mávla rukou a jej slová šli takpovediac jedným uchom dnu a druhým von.

No teraz, s odstupom dvoch, troch rokov si začínam uvedomovať, že vlastne mala pravdu.

V spomienkach som znovu to 13 ročné dievča, ktoré preklínalo svoju matku za to, že sa mu snažila poradiť a pomôcť. Do čias, kedy som ešte ani len netušila, aká je práve mama v mojom živote dôležitá osoba. Dovolím si povedať, že najdôležitejšia a nie len v mojom, ale v živote každého z nás. Pretože nech bola moja mama akákoľvek, stále to bola a navždy bude moja mama.

A stále viac nadobúdam pocit, že Boh si ju povolal kvôli mne a že to všetko vlastne bola moja vina.

Na Boha nejak extra neverím, vždy som sa prikľáňala k tej vedeckej verzií vzniku sveta, ale v poslednom čase mám pocit, že niečo alebo niekto kto to celé riadi, sa rozhodol zobrať mi mamu a uštedriť mi tým úder, ktorý mi vlastne má pomôcť dospieť. Ten „niekto“ sa však prerátal. Ten úder mi nepomáha, on ma ničí, alebo ma už zničil?

Mami strašne mi chýbaš


_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°_°

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu