Niina: Ilúzia o "šťastnom oteckovi"

„Odkedy mám mojich malých drobcov, zdá sa mi, že všetko je krajšie, svetlejšie, lepšie“. Aspoň som sa snažila správať podľa tohto kréda od chvíle keď sa narodili. Snažím sa byť optimistkou, veď každý mi hovorí, že mám byť rada, že mám dve zdravé deti, rodinu, a človeka ktorý ma ľúbi.

„Môžeš byť len rada, máš sa úžasne“, tak často omieľaná veta v mojom živote, najmä v posledných týždňoch. Musím uznať, že práve tie posledné týždne naozaj vyzerali ako z rozprávky a práve vďaka nim som tomu, že sa naozaj mám úžasne aj uverila. No ako sa hovorí, bolo to príliš krásne na to, aby to dlho vydržalo. Žiadna rozprávka nevydrží večne, no tá moja nemala možnosť sa ani začať.

„Ninočka musím odísť, v stredu nastupujem do roboty“ povedal mi ocko dnes pri obede, „kedykoľvek budeš niečo potrebovať, ty alebo oni“ usmeje sa na malých, „ozvi sa“.
„Dobre“ povedala som stroho.
„Dcérka, zvládneš to?“ povedal a po toľkých rokoch som mala pocit, že ma má naozaj rád. V jeho hlase bola cítiť neha, láska a dokonca aj strach či obavy o to, či to jeho najmladšie dieťa zvládne.
„Zvládnem ocko“ povedala som a jemne som sa usmiala. Je síce pravda, že som mala obavy z toho ako to zvládnem, zrazu sama, len s Matúšom, no zároveň som sa tešila, že si konečne vyskúšam rolu „mamičky“ naostro, bez otca, len my dvaja a naše deti.

Otec odišiel a ja som sa pomaličky začínala zžívať s tým, že dnešná noc bude naša „prvá osamote“ a že sme naozaj rodina. Teraz však už viem, že to nie je pravda, nikdy nebola ani nebude.

Uložila som malých a začítala som sa do knižky, či skôr pokúsila sa čítať? Zo zamyslenia ma vytrhla SMSka. Bezradne som sa poobzerala okolo seba. „Bordel ako v tanku“ pomyslela som si, a vyčítavo som sa pozerala po izbe, akoby som čakala, že sa snáď sama uprace.
„Upracem zajtra“ povedala som si viac-menej pre seba a ospanlivo som si pretrela oči. Momentálne ma trápia trošku iné veci ako to, či je v byte bodrel alebo nie, som rada keď si môžem aspoň na polhodinu ľahnúť a dospať prebdené noci strávené pri Markovej postieľke.

Po dobrých 5 minútach som sa konečne spamätala, sťažka som vstala a vyhrabala niekde v hlade nevyžehleného oblečenia mobil.

*Blikajúca obálka *

„Musíme sa porozprávať. Matúš.“

Čítala som si tú vetu dookola a stále viac ma premáhal strach, že sa niečo stalo, no utišovala som samú seba tým, že všetko bude fajn.

Asi o hodinu prišiel domov. Vedela som, že sa niečo deje. Stačil mi jeden pohľad na jeho tvár a vedela som, že je zle. Mlčky sme jedli večeru, bez jediného slova, pusy, len tak. Zrazu sa však ozval, až to mnou myklo.

„Nina?“ ozval sa, a hlas sa mu triasol.
„áno?“ povedala som jemne a snažila som sa vyhýbať jeho očiam, aby nezahliadol strach, ktorý ma kúsok po kúsku začínal ovládať.
„Musíme sa porozprávať“
Ach ako veľmi nenávidím tú vetu, pomyslela som si. „Viem“, povedala som, no nemala som odvahu sa naňho pozrieť. „Poďme do obývačky, aby sme nezobudili deti“ povedala som a postavila som sa.
Šiel za mnou, no udržiaval si nezvyčajne veľký odstup.
„Tak, začni“ vychŕlila som zo seba až nezvyčajne pokojne. Samu ma to prekvapilo no necúvla som.
„Ja ...“ váhal
„No tak už prosím ťa začni alebo sa na to vykašli“ naliehala som.
„Musím odísť“ vyletelo z neho tak rýchlo, akoby sa bál, že o minútu neskôr by to už nedokázal vysloviť.
„Kam?“ opýtala som sa pokojne. Stále som si myslela, že to asi bude niečo spojené so školou, alebo možno rodina. Čokoľvek, len hneď nemysli na to najhoršie Nina. Snažila som sa utešiť.
„Vieš nechcel som to riešiť kým si tu mala otca a sestru, ale už to nemôžeme viac odkladať“
„preboha už to vyklop, lebo ma porazí“ vyletela som naňho a vzápätí som opäť uprela pohľad do zeme.

„Musím odísť. Za Mišou“ povedal vecne, „neplánoval som to, prišlo to samo. Nevedel som ako cúvnuť“ vložil si hlavu do dlaní a čakal na moju reakciu, keď neprichádzala, povzdychol si a pokračoval „Nikdy som ti nechcel ublížiť. Ja viem, že je to tvoja kamarátka a spolužiačka a to všetko, ale ja ... nemôžem inak“.

Postavil sa a pozeral na mňa. Snažil sa niečo vyčítať z môjho pohľadu, ten však bol kamenný.

„Nina prosím ťa povedz niečo“ zafňukal.
„Tá Miša?“ opýtala som sa naoko asi tú najstupídnejšiu otázku, aj keď som dopredu poznala odpoveď, verila som, že bude záporná.
„Tá“ hlesol a sklonil hlavu
„prečo? Ako si mohol Matúš?“
„Nina, neviem ti to vysvetliť. Ono to prišlo, samo. Nečakal som to, nevedel som sa brániť“

*Tak ty si sa nevedel brániť. Oooo ty chúďatko moje nebodaj ťa k tomu nútila?!!!* asi toto len stomilionkrát silnejšie mi vírilo v hlave, vedela som však, že nemá význam kričať a ani bojovať. Boj bol vopred prehratý.

„Ľúbim ju. Chcem byť s ňou. Cítim, že s ňou to bude iné, ty .. nehnevaj sa ale ty si ešte bola decko Nina“
„Tak ja som ti bola decko? Matúš počúvaš sa? Veď má len o rok viac ako ja ...“
„Rok spraví veľa Ninka, viac rozumu, je dospelejšia, iná ...“

„a snáď nebude taká debilná, že sa nechá od teba nabúchať čo?“ nevedela som prečo som to povedala, proste to zo mňa vyšlo. A ohromne sa mi po tom uľavilo.

„Tie deti aj tak nie su moje“ prerušil ma „bohvie koho sú a ja mám vychovávať nejakých pankhartov len preto lebo ty si si chcela za**kať a nemyslela si na dôsledky?“
„Nemyslela som na dôsledky? Áno nemyslela, bola som hlúpa, lenže ani ty v tom niesi môj milý tak celkom bez viny. Kto tvrdil, že si dá pozor?“ kríkla som po ňom.

„Nechcem ťa už v živote vidieť. Ani teba ani jedno z tých nenormálnych deciek“

V tom som urobila niečo, čo by ma ani vo sne za normálnych okolností neurobila. Tento krát to však šlo celkom samo od seba, cítila som, že niečo urobiť musím.

Udrela som ho.

„Mojim deťom sa už nikdy v živote neopováž povedať niečo také rozumel si?“ pozrela som sa naňho s nenávisťou v očiach. Úprimne, čakala som, že mi facku vráti, no bolo mi to jedno, Nedokázala som zniesť to, že by niekto len tak nadával na tak dôležité osoby v mojom živote ako boli moje deti. On však len nehybne stál, bez slova, bez akéhokoľvek kúska ľútosti.

„Vypadni“
„čo?“
„Povedala som, že máš vypadnúť“ zopakovala som pomaly no o to istejšie.
Bez ďalších zbytočných slov sa otočil a začal sa obliekať.

„kľúče“, ozvala som sa pri dverách hľadiac naňho ako sa chystá na odchod.
„čo prosím?“
„nehraj sa, že si nepočul Matúš. Kľúče od bytu. Ihneď“. Samu seba som prekvapila tým, s akou ráznosťou a pokojom v hlase som jednala, hoci mi vnútro trhalo na kúsky.
Hodil mi kľúče na poličku, ktorú mám pri dverách a jeho posledné slová boli „skap ty malá suka“, zabuchol za sebou dvere a nechal ma tam stáť.

Zlomenú a na dne.

Neviem čo budem robiť, jediné čo by som momentálne potrebovala je aspoň na 10 minút s niekým hovoriť, aby mi aspoň niekto povedal, že ma má rád a že nie som úplne zbytočná.

To by ma však najskôr aspoň niekto musel mať rád.

Nemám komu zavolať, nemám za kým ísť. A tak zas a znova píšem debilný blog, ktorý mi možno aspoň na malú chvíľku pomôže, možno mi vďaka nemu bude aspoň na chvíľu lepšie. A možno nie.

Jedno však viem určite. Rozhodol sa. Nech to bude akokoľvek bolieť, ďalšia šanca už nebude!

Blog

24 0 0 0 0

Komentuj

Ilúzia o "šťastnom oteckovi"

7 komentov k blogu

Horúce!