Dnešok bol od rána iný ako ostatné dni. Vlastne ma ani nezobudil hlad, ako v iné ráno, zobudila ma moja sesternica. Malé, 4 ročné dievčatko, ktorému sa zjavne nepáčilo, že zatiaľčo ona prišla na návštevu, ja si pohodlne podriemkavam v teplúčkom objatí paplóna a vôbec sa jej nevenujem.

Nejakú dobu ju bavilo hrať sa s plyšákmi a hračkami čo našla okolo seba, no potom sa rozhodla, že na dnes mám spánku dosť, a ona má tiež dosť mojej ignorácie. Po chvíľke som na tvári zacítila vôňu jahodovej zubnej pasty a jej dych.

Rozospato a pomaly som otvorila oči. Hľadelo na mňa malé dievčatko s obrovskými modrými očami. Človeka s takými očami som snáď ani nepoznala. Bolo z nich cítiť nežnosť, lásku a úprimnosť, k tomu blonďavé kučeravé vlásky, taká tá prirodzená detská krása, trošku prešibanosti, štrbavý úsmev a malý anjelik bol na svete. *Tak táto o pár rokov bude riadne číslo *, pomyslela som si a mimovoľne som sa usmiala.

„Ahoj fešanda“, prihovorila som sa jej a vzápätí som ju stiahla k sebe do perín a začala ju štekliť. „čáááu“ odpovedala mi Simonka so smiechom, ktorý sa zvonivo ozýval izbou. Nachvíľu ju naplnilo aj niečo iné ako moje obavy, akoby ožila.

A ja som mala zrazu taký čudný pocit na srdci, neviem to opísať, ale akoby som sa vžila do role „Simonkinej matky“, a zamyslela sa nad tým, že o pár rokov možno prežijem niečo podobné s mojím vlastným dieťatkom.

„Kiežby“, povzdychla som si a ani neviem prečo, ale uvedomila som si, že líca mi zrazu zdobia slzy. Radostný výraz a tú roztomilú jamku na Simonkinom líci v momente nahradilo niečo iné, neopísateľné. Možno to bola zvedavosť, strach, zmätenosť či vina, ale po smiechu už nebolo ani stopy. Znovu som sa na chvíľu ocitla v mojej starej izbe, izbe plnej strachu, bolesti a sĺz.


„Kiežby čo?“, zareagovala malá, „a prečo plačeš Ninka? Urobila som ti niečo?“ ozvala sa kľačiac na mojej posteli s rukami skríženými na hrudi. Vyzerala ako taký malý politik a to ma prinútilo usmiať sa.
„Nič moja“, povedala som jej a utrela som si slzy.
„Keby nič, tak neplačeš“, trvala na svojom.
„To plačem od šťastia zlatko“, potlačila som ďalší príval sĺz a objala som ju.
Bolo príjemné objímať niekoho tak bezbranného. Malé dieťa, ktoré ešte o živote nevie nič, a neexistuje preňho prakticky nič dôležitejšie ako vyberať šaty pre svoje barbínky.
„Simi? Vieš, že aj ja som niekedy veľmi veľmi dávno bola také malé dievčatko ako ty.“
„Neveríííím. Ty si už veľká. Presne ako môj braček, aj on je už veľký“ reagovala v momente malá a vyplazila na mňa pritom posmešne jazyk.
„ Dokázať ti? Pozri niečo ti ukážem“ povedala som a siahla som na poličku po moju fotku zo škôlky.

Podala som jej ju. Z rámika vykúkalo asi 5 ročné „ofučané“ hnedovlasé dievča so zelenými očami a vzdorovitým výrazom typu: ani nápad. Ja sa neusmejem. Dnes už je to našťastie inak, ale vtedy bol ževraj smiech mojím úhlavným nepriateľom. Ktovie prečo.

„Kto je to dievčatko na fotke Ninka?“
„To som ja Simi“
„wááááw. Aj ja budem raz taká veľká ako ty a Paťko? to preto mi mamka hovorí, že musím veľa spinkať a papať však.“
„áno budeš taká veľká ako my s Paťkom. ale musíš poslúchať mamičku a počkať pár rôčkov.“ Bolo vcelku zaujímavé sledovať jej vyjavený výraz. Vyzerala akoby práve nedržala v ruke rámik s fotkou, ale prinajmenšom lístok do továrne na čokoládu.
„Ninka?“
„áno?“
„Povedala si mi, že plačeš od šťastia, však?“
„áno Simonka, tie slzičky boli slzičky šťastia moja neboj, všetko je v poriadku“
„ale prečo?“
„čo prečo?“
„čo je pre teba šťastie? Či ako, to oné, veď vieš“, niekedy sa zakoktala keď niečo veľmi chcela, a nevedela ako sa to opýtať.
„počkaj, pomaly. Myslíš prečo som šťastná?“
„hej, to.“
„moja to by si nepochopila“, povedala som jej, na čo sa ona urazila a opätovala mi to vetou „pochopila! Ja som už veľká. Aha pozri, takááááááááá“, postavila sa a rúčkou mi to predviedla.
„Naozaj?“
„áno.“ Povedala urazene.
„no tak dobre ty veľká slečna. Možno mi to pomôže“, povedala som skôr sebe ako jej. „Hopaj si tu vedľa mňa. Poviem ti tajomstvo, ale nesmieš to nikomu povedať, dobre?“
„dobre.“ Povedala Simonka potichu a sadla si vedľa mňa na posteľ.
„vieš Simi, ja ...“
„pšššt, nie tak nahlas, je to predsa tajomstvo nie?“ a pritom veľavravne kývala hlávkou.
„no vlastne máš pravdu.“ Usmiala som sa keď som sa zahľadela na dôležitosť v jej tvári.
„no dobre poďme na to. Budem mať bábo vieš?“
„báábo?? Nieeee.“ Mala som pocit, že sa zachvíľu rozplače.
„prečo nie?“
„Keď budeš mať bábo, nebudeš ma už mať rada. Nebudeš sa so mnou hrať. Nebudem najmladšia, nikto ma nebude už mať rád.“ Rozplakala sa.
„ale zlatko, teraz ma dobre počúvaj. Aj keď budem mať bábo aj tak ťa budem mať nááájradšej na svete. Stále sa budeme spolu hrať a budem mať na teba čas neboj sa, a navyše, keď bábo vyrastie, môžete sa hrať aj spolu. Budeš na neho alebo na ňu dávať pozor dobre?“
„sľubuješ?“
„áno sľubujem Simi. Ľúbim ťa a budem ťa ľúbiť. Ale nezabudni, je to naše spoločné tajomstvo, nesmieš to nikomu povedať.“ objala som ju a utrela jej z očí slzy. „a teraz by som mala ísť pozdraviť tvojho bračeka a mamku. Ideš so mnou?“
„nie. Idem sa hrať s mackom.“
„no dobre. Keby niečo sme v obývačke jasné?“
„dobre“ ešte raz som ju objala, dala jej pusu na čelo, nechala poodchýlené dvere na deckej a vyšla za nimi.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

„čaute vospolek“ zvítala som sa s krsnou a bratrancom a hodila som na otca povzbudivý úsmev.
„čau Nins. Chýbal som ti?“ povedal Paťo a zavesil sa mi okolo krku.
„čau, jasné chýbala mi tvoja namyslenosť “ povedala som mu so smiechom.
„fajn žarty bokom, na to bude čas neskôr. Chcem ti niekoho predstaviť sesternička“
„predstaviť?“ v tom som si všimla sedieť na gauči chalana, ktorého som nikdy predtým nevidela. Bol chudí a mal svetlohnedé dlhšie vlasy, ktoré mu padali do tváre. Keď si všimol, že sa naňho dívam postavil sa a usmial, na čo som ja sklopila zrak. V poslednom čase som vždy sklopila zrak.

„Nina toto je Robo, môj kamoš. Robo toto je Nina, moja sesterka.“
„teší ma Ninka“ podával mi ruku, no ja som mlčala a pozerala do zeme. Nakoniec som však odpovedala suchým „aj mňa“ a podali sme si ruky. Všetko bolo fajn, my „decká“ sme si riešili svoje a dospelý sa rozprávali. V tom dobehla Simonka, na ktorú sme celkom zabudli.
„čau sestrička, kde si bola?“ začal sa jej venovať Paťo.
„v izbe som sa hrala s mackom. Ninka? Kedy sa už budem môcť hrať s tvojím bábom?“
„čo si to povedala?“ skočila jej do reči krsná.
„Ninka bude mať bábo. Také maličké ako som bola dakedy ja a keď vyrastie budem naňho dávať pozor a hrať sa s ním.“ Odverklíkovala malá a vtedy si uvedomila čo povedala, „ale malo to byť naše tajomstvo. Ja som ho porušila“ Rozplakala sa.

V obývačke zavládla napätá atmosféra. Všetci mlčali, len Simonka plakala bratovi na kolenách.

„Nina? je to pravda?“ prerušila ticho krsná. Jej hlas ma tak prekvapil, že som nadskočila. Mlčala som. „Nina odpovedz“ trvala na svojom. Vtom som sa rozplakala a doslova ušla do izby.

Po chvíli som začula klopanie. „vypadni!“ skríkla som. Myslela som si, že je to Paťo. Dvere sa otvorili a cítila som ako si niekto sadol na posteľ. „Paťo, povedala som ti že máš VYPADNÚŤ“ skríkla som a rozplakala sa ešte viac.

„nie som Paťo. To som ja Robo.“
„ Robo, choď preč. Chcem byť sama. Strápnila som sa už dosť“ povedala som v plači.
„no mladá dáma, keďže sa nepoznáme, odpúšťam ti to, že to o mne nevieš, ale ja nie som osoba ktorá nechá len tak niekoho trápiť sa. A najmä nie ak si mi neublížila. Nikdy si mi neublížila, a zdáš sa mi byť fajn dievča. Nenechám ťa len tak je ti to jasné? “
„Mal by si odísť, každý si o mne myslí, že som ku**a, ešte aj moja rodina“ ešte väčší plač.
„mal som priateľku, ktorá ......“ začal. Hovoril asi 20minút vkuse a ja som pomaly prestala plakať a so záujmom počúvala jeho slová. Vedela som, že si to nevymyslel. Videla som tú bolesť v jeho očiach aj na jeho tvári. Keď skončil, pozrel na mňa ale mlčal.

„Prečo si mi to povedal?“ začala som pomaly.
„Chcel som aby si mi verila, a aby si sa necítila trápne povedať mi niečo o svojom súkromí. Nie som hrdí na to, čo som ti práve povedal, ale verím ti, že si to necháš pre seba.“
„nechám“ povedala som a utrela si slzy. Áno bolo mi ho ľúto.
„tak a teraz ty, je to s tým bábom pravda?“
„ ....“ plakala som.
„Takže áno. Ninka neplač. Ja si nemyslím o tebe nič zlé. Zvládneš to neboj. Spolu to zvládneme. “
„prečo by si to robil? Nechaj to tak. Daj mi pokoj“

„Nina, každý robíme chyby. Neodsudzujem ťa ani nič. Si milá baba, chcem ti pomôcť. Nenechám ťa len tak. Ak si chceš malé nechať, budeš potrebovať podporu a v rodine ju asi nemáš. Som tu jasné? Všetko bude fajn ver mi.“
„ďakujem“, rozplakala som sa ešte viac.

Objal ma a pritom povedal niečo, čo mi v hlave zostane asi navždy: „Vieš Ninka, každý niekedy urobí chybu, ale to neznamená, že je o niečo horší ako ostatný. A každý z nás potrebuje niekoho kto si z času na čas vypočuje naše hriechy a potrebujeme aj pocit, že je tu niekto kto nám pomôže nech sa deje čokoľvek. Neviem čim to je, ale to čo som ti pred chvíľou povedal, som povedal okrem teba len jednému človeku a chcem aby si sa nebála hovoriť. Keď ti nepomôžu oni, pomôžem ti ja.“


ale čo ak mi nepomôže nikto?

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár