Moji rodičia si môj život predstavovali inak, nakoniec však bolo po mojom. Bohužiaľ.

Malo to byť inak ...

Už ako malej mi moja sestra často hovorievala, že som naivná. Nebrala som si to k srdcu, pretože všetci ostatní to, že som každému ochotne pomáhala brali ako moju dobrosrdečnosť.
Len moja sestra mi dookola opakovala vetu, ktorá mi dodnes znie v ušiach akoby mi to povedala len pred chvíľou: „Urobili by to oni pre teba sestrička? “ moja odpoveď bola vždy „možno. Možno keď ja budem potrebovať, oni mi to vrátia“ a ona ma vtedy chytila za ruku, pozrela sa mi do očí a povedala „kiežby. Lenže život taký nie je Ninka. Ľudia sa ti vždy otočia chrbtom vtedy, keď to budeš potrebovať.“

Vždy som si myslela, že so sestrou proste nemáme vzťah aký by mali dve sestry mať a tak som to brala len ako nejakú jej formu „ubližovania mi. “ Dnes však viem, že mi nikdy ublížiť nechcela, len bol medzi nami príliš veľký vekový rozdiel a nevedeli sme si k sebe nájsť cestu, ale áno mala ma rada. Stále má ... (dúfam).

Môj život by sa vlastne dal rozdeliť do troch skupín:

a.) ako si to predstavovali moji rodičia
b.) ako som si to predstavovala ja
c.) ako to naozaj je

1.) „AKO SI TO PREDSTAVOVALI MOJI RODIČIA“

 Bilingválna škôlka, súkromná základná škola s rozšíreným vyučovaním angličtiny, bilingválne gymnázium, maturita, potom rok študijného pobytu v anglicky hovoriacich krajinách, Medicína, promócie, kariéra a založenie rodiny ....

- Nikdy nevenovali pozornosť tomu čo som chcela ja, vždy mi povedali len : „my vieme, čo je pre teba dobré.“

2.) „ AKO SOM SI TO PREDSTAVOVALA JA“

 Klasická škôlka bez blbej angličtiny, obyčajná štátna základná škola, základná umelecká škola – hra na klavír, základná umelecká škola- tanec, soš – odbor kozmetička, alebo tanečné konzervatórium, maturita, VŠMÚ a rodina

- vysoké ciele. Lenže kto nemá vysoké ciele nič nedosiahne, dnes však ľutujem, že som ich mala keď že všetko je inak.


A teraz krutá realita

3.) „AKO TO NAOZAJ JE (aj bolo)“: je toho hodne takže si to dám v bodoch

a.) začalo sa to Anglickou škôlkou. Dennodenné hello a goodbye namiesto normálneho hrania sa na Vás vkuse niekto kecal v angličtine a museli ste si spievať hlúpe anglické pesničky. Otras ...

b.) súkromná základná škola. Dodnes mám pocit, že toto bolo asi to najlepšie čo ma mohlo stretnúť. Super ľudia a super učiteľky. Tých 9 rokov mi dalo strašne veľa, aj keď na začiatku sa mi najmä kamaráti zo štátnych škôl vysmievali, že chodím do osobitnej školy. Nebavilo ma vysvetľovať im, že súkromná nie je osobitná a tak som si postupne zvykla a ignorovala to.

c.) Ďalším momentom v mojom živote boli 4 mesiace v New Yorku. Pôvodne to chceli moji rodičia, a ja som bola kategoricky proti, no potom som to začala brať ako možnosť naučiť sa lepšie cudzí jazyk, spoznať novú kultúru a možno sa zoznámiť aj s niekým novým. A zoznámila som sa, no Amík to nebol. Bol to Košičan, ktorý nakoniec v mojom živote zohral dosť podstatnú rolu.

d.) Keď prišiel čas na rozhodovanie sa ohľadom strednej školy, v podstate za mňa vybrali rodičia.

Mojím cieľom bolo dostať sa na tanečné konzervatórium, lenže kvôli tomu, že moji rodičia to brali ako vopred zamietnutú vec, som namiesto konzervatória skončila na gymnáziu vo Zvolene odkiaľ som po necelých 3 mesiacoch prestúpila na Súkromné bilingválne gymnázium v Košiciach, keďže moji rodičia mali zábavku v tom vkuse do mňa hučať, že sa vo Zvolene len flákam, pijem, fajčím a neučím sa a podobne. Bohužiaľ (pre nich), som v KE vydržala sotva mesiac.
Nehovorím, že je to zlá škola, a v podstate možno mali pravdu v tom, že by som po skončení tej školy mala akú takú budúcnosť, ale nie je to škola pre mňa. Je mi úprimne jedno či jazyky existujú alebo nie (nehovorím, že ich neviem, ale nezaujímajú ma).

e.) Vrátim sa k bodu c.) New York. Ako som spomínala, namiesto vysneného romániku s Američanom som sa spoznala s Košičanom.
Volal sa Matúš (pozn. pre tých, ktorý moje blogy čítajú pravidelne .. áno ten Matúš). Z nevinného pár týždňového písania vzniklo stretko, a zo stretka údajná „láska až za hrob“
(ha ha ha .. ach tá moja naivnosť). Každopádne, všetko vyzeralo byť fajn a do určitého momentu všetko fajn aj bolo.

Samozrejme nič pekné nemôže trvať večne, a tak po nejakom čase vyšlo najavo, že môj milovaný fičí na drogách.

f.) Myslela som si, že nie je problém, ktorý by naša láska neprekonala. „Tak ako sme zvládli veci doteraz, zvládneme aj toto. Prestaneš s tým neboj, pomôžem ti.“ Tak znela moja reakcia na danú vec. OMYL! Dnes už viem, že to bolo len moje zbožné želanie aby sme spolu ten problém prekonali, no naučila som sa, že na drogy nemá ani tá láska. Vlastne možno aj má. Do určitej miery. Lenže musí tam byť snaha z oboch strán.

g.) Prísť o mamku aj sestru sotva dva týždne po sebe by zlomilo asi každého (asi?!). Mamku si ten hore povolal po ťažkej chorobe, s ktorou dlhé roky bojovala, bohužiaľ osud chcel aby svoj boj prehrala. Sestra zomrela necelé dva týždne po mame. Ďalší mladý človek, ktorý zahynul pri tragickej autonehode. Dennodenne samú seba presviedčam o tom, že je im tam hore lepšie. Snáď to raz prebolí, aj keď o tom pochybujem.

(Práve som si spomenula na moju stužkovú. Zas a znova ma zalial prúd sĺz keď som si uvedomila, že na tej mojej tam nebudú tí najdôležitejší ľudia. Moja mamka a ani moja sestrička. Strašne mi chýbate a nedokážem si bez Vás predstaviť svoj život ďalej, aj keď sa o to veľmi snažím, nejde to. Strašne to bolí. Verím, že to raz aspoň trošku prejde. Ľúbim Vás).

h.) Myslela som si, že práve v tomto období keď som to najviac potrebovala ma Matúš podrží a podporí, no znovu to bolo len jedno z mojich želaní. Na rovinu mi povedal, že uňho môžem zostať dokedy budem potrebovať ak nechcem byť doma s otcom a sestrami, no viac nech od neho nečakám. Vtedy mi to stačilo. Aspoň som si to myslela.

i.) Nakoniec som však prišla na to, že to nebol celkom taký fajn nápad ako som si myslela. Dôkazom toho bol pozitívny tehotenský test. Verdikt bol jasný, som tehotná.

V 16tich tehotná, proste super.
Sama som decko a nosím pod srdcom dieťa? Dokonca dvojičky?
Po tom čo som sa dozvedela, že som tehotná som to samozrejme s maličkou dušičkou oznámila budúcemu oteckovi, ktorý sa zachoval fakt „hrdinsky“.

Z človeka, ktorý mi ešte pár hodín dozadu tvrdil, že ma miluje a dal by za mňa život sa v minúty na minútu stalo bezcitné zviera, ktoré mi nadávalo do špinavých k*** a naše dieťa nazval sprostým pankhartom. Padla tam veta typu, že si mám robiť čo chcem, ale z jeho bytu mám vypadnúť.

A tak som namiesto radovania sa z toho, že práve po tomto by sme sa mali viac zblížiť a držať spolu skončila s rozbitými ústami a vyrazená z bytu.

j.) Pár dní som pobudla doma, aj keď atmosféra po tom, čo sa to dozvedeli bola naozaj dusná. Potom však prišiel šok.
„Odídeš. Je mi jedno kam, vyber si kdekoľvek chceš ísť, vybavím ti všetko potrebné a postarám sa o to, aby ti nič nechýbalo, ale odídeš. Do konca týždňa. Viac o tom nebudem diskutovať Nina“, vyrukoval na mňa otecko v jedno nedeľné popoludnie keď som začínala mať pocit, že všetko sa postupne upokojuje.

Čo už, zdanie niekedy klame. Vybrala som si Zvolen.


k.) Ako som písala, mojím domovom sa stal znovu Zvolen. Tentokrát to však nebol intrák, ale vlastný byt.

Teraz je to však iné.

Nikoho nezaujíma, či sa flákam alebo nie, v podstate nikoho nezaujímam celá ja.

Dostanem určitý obnos peňazí vždy keď je to potrebné a ži. Niekto by si povedal, že mi je svetu žiť ako sa hovorí, no to vôbec nie je pravda. Pôvodne som si tiež myslela, že to bude neviemaké super mať vlastný byt, ďaleko od domu, sama, robiť si čo sa mi zachce, no vôbec to nie je také super ako sa zdalo.

Už mi z tých permanentných depiek začína fakt kvalitne šibať. Vkuse sama, ďaleko od rodiny.

l.) Je pravda, že väčšina ľudí je proti mne a moje rozhodnutie nechať si miminká väčšina skôr odsudzuje než obdivuje, no aj tak sa nájde hŕstka tých, ktorý ma majú možno aspoň trochu radi a neodsúdia hneď každý môj krok. Medzi túto hŕstku určite patrí pár Birdzákov, ktorým chcem veľmi pekne poďakovať. Niekedy neviem kde by som bez Vás bola.

m.) Najviac však chcem poďakovať človeku, ktorý pre mňa robí nesmierne veľa aj keď možno o tom ani nevie.
Pochybujem, že sa v tom ten človek nájde a možno to ani nebude čítať ale nesmierne ju obdivujem, za to aká je a dúfam, že raz nám to stretko na tom Západe konečne vydá a spoznáme sa. Každopádne patrí ti jedno veľké ĎAKUJEM a prepáč za moje momentálne výkyvy nálad, kvôli ktorým občas robím dosť veľké debiliny (smsky pred polnocou a tak ...). Mrzí ma to. Mám ťa rada, aj napriek tomu že ta zatiaľ (snáď sa to čoskoro zmení) osobne nepoznám .


O mojom „dokonalom živote“ by sa toho dalo napísať hodne.
Okrem iného ma dennodenne ťaží myšlienka, že deň kedy sa narodia moji dvaja drobci sa nezadržateľne blíži a strašne sa bojím toho ako to zvládnem a či to vôbec zvládnem.

Nemám absolútne žiadnu predstavu ako a s kým budem riešiť veci keď si nebudem vedieť dať rady čo robiť v nejakých situáciách s deťmi, keďže s rodinou nejak extra rátať nemôžem.

Taktiež mám strach z toho ako neskôr skĺbim školu s deťmi, no možno sa mi postupom času podarí aj nejaká výška, aj keď predstava, že deti budú v škole a ja sedieť na prednáške je naozaj komická ...

Nemá však zmysel ľutovať sa. Existujú ľudia, ktorí sú na tom ešte horšie ako ja a napriek tomu si ten život vážia, a práve to ma núti ísť ďalej a bojovať.

Tento blog však nebol napísaný za účelom ľutovať sa alebo niečo podobne. Bolo to skôr moje menšie vypísanie sa, po ktorom som dúfala, že sa mi uľaví. Zatiaľ sa lepšie necítim, no som rada, že som to dostala zo seba von.


Raz mi jeden veľmi dobrý kamarát povedal, že všetko v živote sa nakoniec skončí tak, aby to pre nás malo nejaký prospech. A že aj tá na pohľad najhoršie vyzerajúca situácia sa nakoniec skončí happyendom, a ak to tak nevyzerá, tak tá situácia ešte neskončila a treba si na to dobré počkať.

Tak ja budem čakať, snáď sa raz usmeje šťastie aj na mňa.

 Blog

49 0 0 0 0

Komentuj

20 komentov k blogu