Ja viem, možno je to hlúposť. Teda určite je to hlúposť. Asi. a možno.. ale áno je. Nemôžem predsa neznášať niekoho koho nepoznám. Koho som videla len na fotkách. To sa nedá, či?
V mojom prípade je reč o bratrancovej frajerke Viktórii.
Jej stručný opis by bol asi takýto: Slečna typu "cukríček". Milión odporne ružových fotiek v albume, samozrejme rozdiel jedine v tom, že každá je o centimeter z inej strany. Blonďaté vlasy rozpustené a na tvári výraz typu: "Som svätá klaňajte sa mi".
Doslova ma ide roztrhnúť keď sa drahý Tomáško dotrepe k nám a začne básniť o tej svojej milovanej barbie. Všade samá Viki toto, Viki hento, Viki tamto. A naši mu to samozrejme poslušne hltajú, vytešujú sa s ním a tak sa ja radšej s Miškou zoberiem do izby a hráme sa alebo si s Aďou robím úlohy. Všetko lepšie ako počúvať drísty o peroxidovej barbínke.
Najradšej by som to dievča zabila , bohvie prečo.
"Najlepšie" na tom všetkom je, že tá barbie koza príde cez letné prázdniny. NA CELÝ TÝŽDEŇ!!!!!!!!! Celý jeden týždeň sa budem musieť hrať, že je perfektná,bezchybná a čo ja viem ešte aká.
Ak sa za ten týždeň nedostanem na psychiatriu, tak naozaj nikdy.
Hovorí sa, že od veľkej nenávisti je len krôčik k priateľstvu. Dúfajme, že naozaj k priateľstvu, a že to v tomto prípade nebude skôr krôčik k vražde!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár