Niekedy stačí len jeden moment, jeden človek, jeden rozhovor a tvoj pohľad na život sa zmení.

V mojom živote bolo takých rozhovorov za posledné mesiace viac ako dosť.

Krstná, ty, psychologička, Lukáš, znovu ty, ďalšia psychologička, Anka, moja sestra, zase ty či dokonca tvoja sestra (o ktorej som si myslela, že je to tá najväčšia sviňa pod slnkom a že keby môže tak ma utopí v lyžičke vody; za čo sa jej pokúsim raz ospravedlniť – na to však potrebuje moja hrdosť čas .... véééľa času)a zas a znova ty a ty a TY

Milý M., ani netušíš koľko si toho pre mňa za posledného polroka urobil. Vlastne, odkedy som vo Zvolene, pomáhal si a pomáhaš mi neustále.

Pamätám si ako si jedno ráno s kľudom zahlásil, že potrebujem pomoc.
Moja reakcia bola vzhľadom na moju povahu presne taká akú si zrejme čakal.

„Ty si myslíš, že mi šibe?“
„Nič také som nepovedal“
„Ale myslíš si to. Myslíš si, že som je*nutá čo?“

Nezaujímali ma tvoje argumenty, že si to vôbec ale vôbec tak nemyslel. Nezaujímalo ma, že si mi opakoval, že mi vlastne chceš dobre. Zbalila som seba, Karin a celých 9 dní som strávila pri Anke.
Chodil si tam každý jeden deň a prosil si ma aby som sa spamätala a vrátila „domov“.

Ninka, chodím sem už týždeň, niekedy aj 4krát denne. Neviem sa sústrediť na robotu ani na školu, ak toho Ing. nedokopem, naši ma zabijú (jedna z mála vecí, pri ktorých mi ťa prišlo ľúto keďže som si na vlastnej koži zažila scénu, ktorá odzrkadľovala tvoj vzťah s rodičmi). Chýbate mi. Ty aj Karinka. Neskutočne mi chýbate.
Prosím, prestaň ma trápiť a vráťte sa domov.

Nejaké takto boli tvoje prosby o moje „spamätanie sa“, ktoré som ja mala totálne na háku, aj keď priznávam naozaj naštvaná som bola asi len pár hodín, pretože potom som si začala uvedomovať, že asi máš pravdu, no moja hrdosť mi nedovolila ustúpiť.

Nikdy som nebola z tých, čo si s pokorou priznajú, že prehrali, zdvihnú sa zo zeme a kráčajú ďalej. Ja som radšej zaťala zuby, po nociach plakala do vankúša a cez deň nosila masku „I am so happy“ a tvárila sa, že sa v mojom živote absolútne nič nedeje.

Ty však denne lámeš tú pomyselnú stenu, čo ma núti držať si ľudí od tela a učíš ma, že len preto, že je niečo nové alebo iné, nemusí to byť zlé.

Drahý M., som ti nesmierne vďačná za to, že ma vlastne učíš krok po kroku znovu žiť.

Dnes som sa zobudila s tým, že po dlhom čase a dokonca s úsmevom na tvári môžem konečne povedať, že MÔJ ŽIVOT JE V PODSTATE FAJN!

A viete čo? Myslím to naozaj vážne!


Všetkým Birdzákom prajeme aj s Karinkou krásne Vianoce

N.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  13. 6. 2016 16:27
To je krásne, že máš takú osobu. Hovor jej to čo najčastejšie
Napíš svoj komentár