"No nie, hrám sa, že budem krajšia keď na mňa budú padať slané kvapôčky" to ho rozosmialo a objal ma.
"Nerehoc sa!" skríkla som. "Áno plačem ty idiot!"
"ale notáák mličká, čo sa deje? bolí ťa niečo?"
Usmoklene som sa usalašila v jeho objatí tak, aby som mu videla do očí. Rada sa ľuďom pozerám do očí, ale iba vtedy keď mi je najhoršie, v iných prípadoch s tým mám dosť veľký problém.
"Chcem ísť domov" dostala som zo seba a v zápätí som sa rozplakala.
"Ale veď ľahká pomoc, obliekaj sa a hodím ťa domov princezná."
"Ja nemôžem ísť domov. Nie takto."
Nechápavo na mňa pozrel. "Ale veď tie modrinky už takmer nevidno. Na tvári skoro vôbec, a na chrbte len kúsok."
"Ale nechápeš? ja tam ísť nemôžem. Bojím sa."
"Otca?"
"Nie. Otec mi maximálne jednu dve vytne, trochu nakričí, ale bojím sa toho ako bude reagovať mama. "
"Ako by mala?"
"Ja neviem, bojím sa, že bude ticho. A to je horšie ako keby kričala. Vieš, klamala som jej, že som u vás a že je všetko ok."
"To pochopí neboj sa."
"Pochopí, ale bude sklamaná."
"No, ja neviem Ninka, každopádne môžeš tu zostať, ale ak chceš hodím ťa domov. Je to na tebe."
Po dlhom tichu, keď som už takmer zaspávala v jeho náručí som od srdiečka vysypala vetu ktorá aj mňa samú prekvapila:
" Mám ťa rada ".
Neodpovedal, len ma objal trochu silnejšie a tak som to nechala tak a spala ďalej.
"Ľúbim ťa." otvorila som oči, aby som sa presvedčila o tom, čo som započula, no on mal očká zatvorené, aj keď podľa mňa nespal. Ktovie ...
Bol to sen, či realita?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Samozrejme, nie vždy. Sny sú ťažké na analýzu.