„Nina si ok?“ počujem odniekiaľ akosi z diaľky a tak len zamrmlem slabé „jo“.
„Počula som ťa vykríknuť, preto sa pýtam.“ „Fajn.“ Viac nereagujem, a preto sa Dominika rozhodne, že to nemá význam a presvedčená o tom, že to bola len nejaká nočná mora, ma necháva samú na pospas myšlienkam na teba. V duchu kričím „zostaň pri mne, neodchádzaj, nenechávaj ma samú“, túžim po tom aby ma objala, povedala mi, že ma má rada, že všetko bude fajn, no iná časť vo mne hovorí „áno choď, vypadni, odíď, daj mi pokoj!!!“. (Ktovie, či je normálne mať pocit , že chcem mať okolo seba ľudí a zároveň chcem byť sama.. ja už fakt neviem čo je so mnou )
V momente keď sa dvere mojej izby klesám do vankúša a rozplačem sa. V poslednej dobe sa to stáva často. Až príliš často. Plačem, pretože sa nedokážem zmieriť s realitou. Nedokážem prestať na teba myslieť. Nedokážem prijať fakt, že už nie si súčasťou môjho života. Chýbaš mi ...
Dokedy ešte?
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
adsy
21. 4.apríla 2011 07:48
Dokedy, to je dobrá otázka. Odpoveď na ňu je individuálna
2
Dovtedy, kým znova neobjavíš svoju novú súčasť života. To bude dobré, neboj...vždy je to tak. Ustavičný kolobeh života sa nezastaví...
Napíš svoj komentár