Myslím si, že hneď pri mojom narodení sa stala asi nejaká vážna chyba. Bol som úplne maličký a dlho som nemohol bývať so svojou mamičkou na izbe ako ostatné bábätká. Hneď po narodení ma zatvorili do akéhosi zvláštneho skleneného domčeka. To by nebolo nič, keby mi ujovia a tety v bielych plášťoch nepripli na bružko a na rúčky kopec všakovakých farebných hadičiek. Pri každom mojom pohybe nechutne pípali. Bol to pre mňa strašne odporný zvuk. Keby som nebol v tom špeciálnom domčeku pripútaný, určite by som si bol dal rúčky na uši, aby som ten nepríjemný tón vôbec nepočul.
Celý čas môjho dlhého pobytu v nemocnici sa na mňa chodili pozerať najmenej dvaja čudní ľudia. Vždy boli oblečení v bielych plášťoch a ústa mali zakryté smiešnymi maskami. Okrem nich tam na mňa dozerali aj tety sestričky. Modrobiele rovnošaty im veľmi pristali. Aj keď som bol ešte úplne maličký, chlap sa vo mne nezaprel, nemohol som na nich oči nechať. Ich služby boli rozdelené, a tak sa pri mne pravidelne striedali. No povedzte mi komu je lepšie?
Najviac som sa však tešil na chvíle, keď za mnou prichádzali moji rodičia. Mamička si ma po určitom čase mohla dokonca aj vybrať a vždy ma láskyplne privinula k sebe. Ja som si zatiaľ užíval mamičkine náručie a počúval rozprávky, ktoré mi zakaždým čítal môj veľký tato. Už vtedy som vedel, že svojich rodičov budem mať veľmi rád. V nemocnici som ležal takmer 2 mesiace a už mi tam začínalo byť dlho.
Od malička som bol veľmi zvedavé dieťa. Zaujímalo ma všetko. Chcel som spoznať úplne všetko, čo je za dverami mojej izby, čo je za oknom, čo má ten ujo v batôžteku a dokonca ma zaujímalo aj to prečo má Terezka dlhšie vlásky ako ja. Chcel som proste poznať všetko a všetkých.
Moje želanie sa onedlho splnilo. Prišiel čas, kedy som mohol opustiť veľkú nemocnicu. Bol to pre mňa najvýznamnejší deň. Nikdy naň nezabudnem. Obzeral som si všetko a díval sa na všetkých okolo seba. Aj napriek tomu, že som bol poriadne zababušený v teplučkej deke, dôkladne som pozoroval okolie. Dlho sme prechádzali množstvom chodieb až sme prišli k veľkej sklenenej bráne. Bol to východ, alebo vchod do tej obrovskej nemocnice. Všetci traja sme slávnostne vyšli von. Priznám sa, že som sa trochu naľakal, keď som zbadal toľko ľudí, ktorí neustále okolo nás chodili, veď v mojom domčeku som bol len sám s mamičkou, ockom a tými pekními sestričkami. Ani som si nestihol uvedomiť, že som ostal s mamičkou sám. Ocko kamsi odbehol. Na nošteku ma zrazu pošteklilo niečo veľmi príjemné. Nepokojne som sa pomrvil. Terezka mi neskôr vysvetlila, že to bolo len slniečko a že sa ho nemusím báť. Hľadel som na jednu veľkú žiarivú guľu, no nič som nevidel, lebo už bol koniec mája a slnko pieklo ostošesť.
„Hm,“ zahmkal som si a tešil sa na ďalšie zaujímavosti, ktoré ma ešte čakajú.
„Tút, tút,“ zatrúbilo niečo, čo sa podobalo na veľkú plechovú krabicu. Zastavilo tesne pred nami. Veľmi som sa zľakol a po tváričke sa mi skotúľali dve veľké slzičky. Ževraj to bolo naše auto, ako som sa zasa neskôr dozvedel. Sedel v ňom môj ocko s malým dievčatkom a točil nejakým smiešnym kolieskom. Teraz už viem, že to dievčatko je moja sestrička Terezka a že sa to koleso volá volant. Dnes mi s ním ocko dovolí občas aj potočiť, ale to iba vtedy, ak stojíme na parkovisku. Vtedy mi to pripadalo čudné, že kovová krabica sa vie aj pohybovať. Až keď som trošku podrástol, videl som, že všetky autá, tak sa totiž tie telesá volajú, majú štyri kolesá. Mamička nastúpila do auta a dala pusu dievčatku. Žiarlil som a preto som sa nepokojne pomrvil v jej náručí. Keď nastupovala, dávala na mňa náramný pozor, aby sa mi neskryvil ani vlások na hlave. Musím vám prezradiť, že som veru vlásky na hlave mal, bolo ich veľa a boli už aj trošku kučeravé. Viezli sme sa krátko a zastavili sme pred vysokým oranžovo-modrým dlhým domom. Ono sa to volá panelák viete?
„ Lacko, tak tu budeš s nami bývať,“ prihovorila sa ku mne moja mamka keď sme dorazili k cieľu našej cesty. Mňa držala v náručí a voľnou rukou chytila dievčatko za ruku a pomohla mu výjsť po schodoch. Pri vchode do paneláku sa otvorila ďalšia sklenená brána. Pri otváraní divne pípala. Naľakal som sa, že som naspäť v nemocnici. Rýchlo som zatvoril očká a bojazlivo sa pritúlil k svojej mamičke. Otvoril som ich, až keď ten nenávidený zvuk prestal. To už na mňa čakalo nové prekvapenie. Všetci štyria sme stáli pred kovovými dverami. Na stene otecko stlačil tlačidlo, ktoré sa vzápätí rozsvietilo červenou farbou. Znova sme čakali.
Zrazu krátke cvaknutie, rodičia s Terezkou, a so mnou na rukách, vstúpili do čudnej malej kabínky. Teraz už viem, že to bol výťah, no vtedy som ani len netušil, že všetky výťahy budem mať raz nesmierne rád. O chvíľu sme stáli pred ďalšími dverami. Boli celé z dreva.
„A sme doma, maličký,“ milo sa mi prihovorila mamička a spolu sme vošli do nášho bytu. Tak toto bude teraz moje kráľovstvo, pomyslel som si a obzeral si nový priestor. V byte sa mi páčilo skoro všetko. Najkrajšou zo všetkých izieb bola aj tak tá moja, detská izbička. V nej na mňa čakala moja nová postieľka. Priznám sa, že po dni, plnom prekvapení, som bol aj rád, že si konečne pospím. Spal som veru poriadne, skoro celé dve hodiny. To už moji vystrašení rodičia chodili pozerať, či sa mi niečo nestalo. Občas prišlo ku mne to dievčatko, teda moja sestrička a čudne do mňa šťuchala prštekmi. Asi si myslela že sa na ňu hnevám sa preto sa vkuse pýtala: „Mamí? Prečo sa na mňa Lacko neusmeje? Prečo sa na mňa nepozrie?“, ja som však bol len veľmi unavený a tak som si sladko pochrapkával v mäkučkej perinke. V nemocnici bol vždy ruch a tu bolo naopak tak tichučko a teplučko.
Jediné čo si pamätám pred tým než som nadobro podľahol svojej únave, bolo to čo mamička hovorila uplakanej Terezke :“Neboj moja ešte si ho užiješ dosť. Teraz ho však necháme spinkať, čaká ho ešte dlhá cesta.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár