Mame som povedala, že som u kamošky. Nebola nadšená, a mám pocit, že mi veľmi ani neverila, ale nakoniec po dlhom prehováraní a upokojovaní pristúpila na to, že ak jej budem volať každý večer, tak môžem zostať do konca týždňa.
Deň ako každý iný odkedy som tu. 5:00. Marek odchádza do roboty. Kľúče zostávajú nehybne ležať na skrinke a ja znovu zaspávam.
O 4 hodiny neskôr sa nútene budím. Budím ma zvonček na dverách. Čakám zo zavretými očami- snáď ich to prestane baviť a vypadnú. Alebo ani nie? A tak sa s námahou zdvíham z teplej postele a obliekam si župan.
Otváram dvere a stojím tak akoby ma niekto práve oblial vedrom studenej vody.
"Preboha Ninka čo sa ti stalo?"
"Čo tu ty robíš?"
"Ja, neviem čo sa stalo, neviem prečo sa na mňa hneváš .."
"Tak ty nevieš hej? " (prekvapilo ma ako som zvýšila hlas.)
"Nina čo sa deje? Čo to máš s tvárou?"
"Oh super takže ty si si všimol svoje dielo čo? a ešte sa ma spýtaš čo sa mi stalo? a ešte sem máš aj odvahu prísť? to ti vôbec nie je trápne Matúš?" doslova som po ňom zjapala.
"čo? Preboha. ja ja nie, Ninka nechcel som. To to bol len skrat. Ja ťa milujem. Nechcem ťa stratiť."
"Pusti ma!! Stratil si ma v tej chvíli keď si mi sekol takú, že som letela k stene. Vtedy ti bolo jedno, že trpím. teraz je to jedno mne! Vypadni z môjho života. Nenávidím ťa."
Zabuchla som dvere. A ... zosypala som sa. Revala a revala
To som fakt až také decko?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
acheraya
12. 3.marca 2011 17:22
Jeb naňho ..
Napíš svoj komentár