Rany osudu

Lukáš chodil do druhého ročníka strednej školy. Mal čierne väčšinou rozcuchané vlasy, hnedé oči a tmavšiu pleť. Nedávno sa presťahoval a veľa ľudí nepoznal. No snažil sa zapadnúť. Do učenia veľmi nebol jedine sa učil na písomky. Najradšej vysedával na záhrade alebo sa túlal po neďalekom lese. Jedného dňa sa mu prihovoril jeho spolužiak Paľo či by nešiel na diskotéku. Lukáš s iskierkami v očiach prikývol, dávno nebol pozvaný na nejakú akciu, vlastne tomto meste nikdy. Domov prišiel natešený ani si nevšimol, že doma nikto nie je. Vbehol do izby a vytiahoval svoje nové džínsy, obliekol tričko, nageloval si vlasy a utekal za mamou. Hľadal ju no nenašiel. Napĺňal ho nepokoj. „Kde je mama?“ pýtal sa. „Stalo sa jej niečo?“ rozmýšľal, no nik mu neodpovedal. Rozplakal sa. No v tom ho ukľudnil lístok na poličke. Išla iba do obchodu nič sa jej nestalo. Kým mama prišla z obchodu, Lukáš pozeral telku. Keď ho zbadala div že nespadla z nôh. „Kam ideš?“ pýtala sa. Vedela, že sa niekam chystá, poznala ho. Lukáš jej všetko rozpovedal. Pustila ho, „aspoň si nájde nových kamošov“ a zabaví sa pomyslela si. Večer prišiel poňho Paľo a odišli. Lukáš sa bavil ako nikdy predtým. Spoznal tam veľa nových priateľov. V tom do miestnosti vošla ona. Jej krásne blonďavé vlasy jej splývali s jej svetlou pleťou. Jej modré oči sa mu vryli do jeho krásnych, hlbokých očí. Usmiala sa naňho a podišla bližšie. Paľo ich zoznámil. Lukáš lietal už pomaly v oblakoch. Nedokázal z Lucie spustiť oči. Bola tak krásna, dokonalá priam božská. DJ pustil jeho obľúbenú pesničku. Ich pohyby, pohyby tak ladné, krásne spojili sa v jedno. Pripadalo to, že sa poznajú večnosť, neexistoval pre nich svet. Bola iba ona a on. Tancovali celý večer spolu. Keď ju Lukáš odprevádzal domov boli šťastný, že sa spoznali opýtal si jej číslo rozlúčil sa a odišiel. Bola to láska na prvý pohľad. Volali si vždy keď mali čas. Lukáš sa tešil do školy, ako nikdy predtým. Lucia mu už chýbala. Prišiel do školy, no Luciu nenašiel. Neprišla. Prišiel domov a pred dverami našiel list. Bol od Lucie.

Drahý Lukáš,
Prepáč mi, že som ti to nepovedala už vtedy keď sme sa lúčili. Nedokázala som prerušiť, tú krásnu chvíľu medzi nami. Odsťahovali sme sa ďaleko od mesta. Veľmi mi budeš chýbať.
Navždy s láskou
Tvoja Lucia

Lukáš nedokázal uveriť, že ju už nikdy neuvidí. Pomaly otvoril dvere a vošiel dnu. Doma ho čakala mama. V jeho výzore vyčítala, že niečo nie je v poriadku. „Čo ti je?“ spýtala sa mama. Pomaly so slzami v očiach jej podal list. Prečítala si ho a v tom pochopila. Poznala tu bolesť, vedela ako sa asi cíti. Prežívala to sním, povzbudzovala ho dávala mu rady. Po čase sa s toho dostával. No prišla ďalšia rana osudu. Lukáš prišiel zo školy domov a nenašiel nikoho doma. Nevedel čo si má myslieť. Zazvonil mu telefón. „Azda Lucia?“ pýtal sa sám seba. Pozrel na mobil, no číslo nepoznal. Nemal chuť sa s niekým rozprávať. Vložil mobil naspäť do vrecka. No telefón zvonil ďalej. Nakoniec ho Lukáš zdvihol. Ozval sa neznámy hlas. Bol to hlas nejakého doktora. Oznámil mu, že jeho matku vo vážnom stave previezli do nemocnice. Lukáš sa rozbehol do neďalekej nemocnice. Keď videl svoju mamu, srdce sa mu pretrhlo v pol. Bledá, no s planúcimi očami ho chytila za ruku. Nedokázala však povedať nič. Zmocnil sa jej žiaľ. Lukáš veril, že bude dobre . Vždy bolo dobre, vždy sa s toho dostala. Večer sa pobral domov. Ráno tesne pred školou zašiel ešte do nemocnice. No mamu tam už nenašiel. Zomrela. Lukášovi sa podlomili kolená a zvalil sa na zem. Zrútil sa mu celý svet. Nedokázal uveriť, že zostal sám. V rýchlosti sa postavil a bežal von, ďaleko od svojich problémov. Uchýlil sa do lesa kde tak rád chodieval. Sadol si pod strom a plakal. Jeho horúce slzy zmáčali zem na ktorej sedel. Vytiahol pomaly z vrecka mobil. Otvoril ho a vybral žiletku. Nosil ju tam od doby, čo Lucia odišla. Pritisol si ju na žily, pozrel sa hore do výšin a výkrik sa mu predral cez jeho zmáčané pery. Krv sa mu pomaly začala liať a dopadávala na zem vedľa jeho nôh. Ľahol si do trávi a spomínal na chvíle s mamou, ba aj s Luciou. Pomaly usínal. Usínal spánkom z ktorého nebolo návratu. Išiel ďaleko do tmy. Bolo počuť už len posledné tlkoty. Tlkoty Lukášovho doráňaného srdca.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu