Pozerajúc von z okna zisťujem, že ma môj život predbehol. V diaľke vidím už len jeho chrbát a biele tenisky… Jeho vôňu dávno necítiť a ani pri tej najväčšej snahe si už zrejme nespomeniem na jeho tvár… Tvár, ktorá mala síce veľa podôb, ale vždy iba jednu. Moju… A tak mi nezostáva nič iné ako vytvoriť si nový, vlastný život.
nové pravidlá
nové prekážky
nových spoluhráčov…
Bude sa stále podobať na ten predchádzajúci - na mňa… no nebude to on - ja. Bohužiaľ - naštastie…na tom nezáleží. Vytvorím si ho taký, aký som vždy chcel. Krásny. S niekym koho milujem. Budem ho žiť vo svete, kde je nekonečné leto, slnko netienia oblaky, fúka len príjemne osviežujúci vietor, prší len preto, aby som nezabudol aké farby má dúha…a raz… niekedy… ak by som sa z neho zobudil… tak si poviem, že to bol ten najkrajší a najživší sen, aký som kedy sníval…
…pretože mne sa nikdy nesníva.
Niekedy nenávidím samého seba za to som aký som… že svet vidím v ružových okuliaroch, tráva je sýto zelená a obloha azúrovo modrá… že medzi panelákmi počujem štebotať vtáky a ďakujem za každý dážď , lebo po ňom možno uvidím dúhu… mám svoje predstavy o živote, a niekedy nie sú zrovna totožné s realitou…
Dnes je ten deň, kedy tomu tak je… kedy mi niekto pripomenie, že svet už dávno nie je nevinný ako ho vidím ja… kvety sú len kus mŕtveho plastu vo váze… slnko namiesto zohrievania mojej tváre ma vďaka ozónovej diere pomaly zabíja… a oči… oči sú len výsmechom duše človeka…
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár