Ako by vyzeral svet, keby som nebol? Alebo Ty…? Existencia by bola zanedbateľná, úder srdca len ďalším lúsknutím do rytmu života a nádych… ?! Ničím… žiaden… vôbec a nikdy…
Hviezdy sú rozbité. Oči už uschli… prázdna dlaň nebolí a srdce úž stíchlo… Nesmelo žiari… pozerá sa na svet cez jazvy a nepýta sa „Keby…“
…nemusí. Nechce…
Sedíme v okne. Ja a moje srdce. Bok po boku… Hľadíme na svet za oknom, svet vonku, obrátený naruby… V rukách držím prázdnu vizitku, kúsok čistého papiera… Vizitku, ktorú mi dal do rúk Osud, keď sme sa naposledy stretli…vizitku, aby som mal kam zavolať, keď budem potrebovať odpovede na sny… keď budem potrebovať sny, a nie odpovede.
Tam vonku je život… so svojimi chybami, jazvami , ale je. Je to môj život. Tvoj. Váš… nemôže za to aký je, a ja som mu odpustil. Odpustil, a len čo moje srdce naberie ešte trošku síl, pobežím von… Hľadať svoje vlastné sny… vlastné odpovede… vlastný svet…
Pozerám sa z okna. Na kúsok čistého papiera padajúceho k zemi… na vizitku, ktorú mi dal Osud: „keby“… vizitku, ktorú som vyhodil lebo už nechcem odpovede…
…už ich nepotrebujem.
Sedím v okne. Prsty mi mrazom skrehli. Je tma. Tma, ktorá zmenila kopce v jednoliatu čiernu siluetu. Ulicou sa vinie brechot psa z diaľky. Tráva leží schúlená, trasúca sa od zimy. Som doma.
Som doma a na oblohe sú opäť hviezdy. Sú tam všetky. Všetky a ja v ich spoločnosti ticho premýšľam. Cez sklo na dverách presvitá svetlo horiaceho krbu. Krbu, v ktorom rodinné teplo už vyhorelo….
…som doma.
Doma a predsa na návšteve…
Sedím na svojom obľúbenom mieste na parapete a pozerám sa na mesiac s výčitkou, kedy sa všetko zmenilo… Dnes? Včera? Pred rokom?
Už to nie som ja…
Vracal som sa sem s nádejou, že všetko bude ako predtým, ale márne…
Svet sa zmenil…tráva podrástla, konáre stromov sú hustejšie, machu na skalách je viac… Dom sa mi zdá menší… Záhrada už nie je nekonečná. Strom na nej, už nie je obrom ako keď som bol dieťa…
Sedím a snažím sa pochopiť prečo…
…prečo a kedy…
Zmenil sa svet alebo ja?
Škrtnem zapaľovačom a ponáram sa do slastnej chute cigarety…
Stratil som sa…
…stratil som sa vo vlastnom svete. Vo vlastnom dome… Úsmevy, už nie sú to čo bývali, objatia sa stali vrúcnejšie. Pohľady prenikavejšie… Priateľstvá nahlodala diaľka, obľúbené miesta nostalgia. A tak namiesto šťastia zo spoločne strávených chvíľ s ľuďmi, na ktorých mi záleží, cítim smútok z výnimočnosti vecí – kedysi tak bežných…
Už som tu len na návšteve…
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár