Zobudil ma škripot kolies veľkého kamióna na diaľnici. Zrejme sme už blízko nového domova, škoda. Priala som si, aby to bol len zlý sen, teraz sa s tým už musím len zmieriť.. Vodič kamiónu hlasno zatrúbil, čo ma úplne prebralo. „Somár" zasyčal ocko. Mama si zhlboka povzdychla. Sadla som si, naťahujúc sa. „Kde sme ?" spýtala som sa oca. „Už tam skoro sme, zlatíčko." povedal vodič a pozrel sa na mamu, ktorá si prezerala mapu. „Veď tu nič nie je! " zafňukala som. „Akože nič ?! Veď tam je pole a tu je les..." „Zablúdili sme ?" znepokojene sa mama pozrela na oca. „Nie, Veď aha tu odbočíme a už by sme mali vidieť ceduľu s nadpisom Louisville !" nedal sa oco. Pozrela som sa do predného zrkadielka a povedala s úsmevom „Ale berme to s tej lepšej stránky, od hladu nezomrieme !" a žmurkla som na mamku. Zasmiali sa, takže som aspoň trošku uvolnila atmosféru.Všetko ostatné bolo už len na ockových vodičských schopnostiach. Zabočili sme do prava , ale stále sme videli len polia. Tipical !Tatkové inštinkty sklamali a mamina má opačne otočenú mapu. Začínam opäť pochybovať , či sa mi to znovu len nesníva. LOUISVILLE !! Takže predsa je náš oco jednička! Usmiala som sa, lebo som cítila zvláštny pokoj. Neviem ho síce opísať doslova, ale niečo ako keď skončí vojna a viem , že už je po všetkom. Prešli sme po ulici Lewis, kde sme mali bývať. Vyzerala ako tichá ulica asi s 30 rodinnými domami. „217" nadšene vyhrkla mama. Zastali sme pre bielym 2 poschodvým domom s modrou strechou s garážou a umelým trávnikom ohraničený dreveným plotom. „Myslela som , že sa mi to sníva!" povedala som užasnuto. „Nie, Ema to nie je sen. Je to ohromne nádherná skutočnosť." povedala sebaisto mamička, až mi prebehol mráz po chrbte. Takú som ju ešte nevidela. Wow to je nádherné!
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
