Plačem, som sama. Vonku je tma. Rozmýšlam. Nikto ma nehľadá. Možno preto, lebo nechcem, aby ma niekto hľadal. Chcem byť sama, poplakať si a veriť v to, že potom bude lepšie. Nebude. Len sa zbytočne klamem. Aj tak sa mi budú vysmievať, nadávať mi, zosmiešnovať.... Pritom ma nikto nepozná. Nie som taká ako o mne hovoria. Alebo aspoň taká nechcem byť. Neviem. Nič som nikdy nevedela poriadne. Ani zapadnúť. Snažila som sa o to 3 roky. Viac trpieť nechcem.Vedia vôbec ako veľmi mi ubližujú ?! Nie, netrápi ich to. Niekto sa ma dotkol, striasla som sa. Bolo to dievča. Pohladkalo ma. Nerozumela som tomu. Poznáme sa ?..nie. Pozrela som sa na ňu. Usmila sa, asi. Štípali ma oči od sĺz a nič som nevidela poriadne. Prišli k nej ešte asi 8 ľudí. Rozmýšlala som čo urobiť. Čo chcú ? Čo som im spravila ? "čo za malého škriatka si zas našla ?" povedal pobavene chlapcenský hlas. "Modroočko, len škoda, že uplakané." Prisadla si vedľa mňa na studený obrubník. Nevedela som čo robiť. Bála som sa. Ale bol to iný strach ako doteraz.Nebol to strach z toho,že som nepotrebná. Skôr strach z toho, čo bude nasledovať. "Trošku bojazlivé modroočko" povedalo inšie dievča a jemne sa zasmialo. "Šak nečudujem sa, kto by sa nezľakol, keď si tu ty." Len čo to povedal všetci sa rozosmiali. Len ja som si myslela, že som asi zaspala na tom obrubníku. Asi a toto sa mi len sníva. To dievča sa na mňa pozrelo " Neboj nie sme zhulené lesné žienky a tieto trdlá.." štuchla do jedného chalana a pokračovala "nie sú piatimužíci." Ani neviem ako sa mi to poadrilo, ale pousmiala som sa. "Kde si sa tu vzala ?" spýtalo sa ma trdlo číslo jeden. "Neviem" povedala som úprimne.Zasmiali sa. Naozaj som to nevedela. Čo robím tu a čo ešte len, budem robiť neskôr. Who cares ?!
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
