V ušiach jej rytmicky zaznieva hlasná hudba. Necháva sa unášať, svet okolo vníma len polovične- útržky rozhovorov, zhluk neznámych tvárí. Telom sa jej rozlieva zázračná tekutina, dostáva sa do stavu oslobodzujúceho delíria. Nadšené tváre, spotené ruky blúdiace celým telom.
Nech si každý hovorí čo chce.
Jej je dobre.
Desiatky párov očí pozorujúcich každý pád v jej živote.
No ona nad tým nepremýšľa, žiadne problémy v tomto okamihu pre ňu neexistujú.
Pozoruješ jej pohyby splývajúce s hudbou. Plavé pramene vlasov dopadajúce na chudé ramená.
Fascinujú ťa jej oči. Sú tak chorobne tajomné.
Odchádzaš.
Poďme žiť. Prestaňme myslieť na budúcnosť. Na sny.
Sú to len nesplnené volajúce prosby.
Vyjdete na nočnú osvetlenú ulicu.
,,Čo myslíš, ako vyzerá nebo?" opýta sa dievča.
Sadajúc na trávu si zapáliš cigaretu a pomaly vyfúkneš hustý kúdoľ dymu.
,,Je to opustená železničná stanica, v strede ktorej stojí stará polorozpadnutá lavička. A vieš, kto na nej sedí? My dvaja... Na tvoje zlatisté pramene vlasov dopadajú roztápajúce sa vločky snehu. Nikde naokolo niet ani živej duše. Sme tam len my dvaja. Takto si predstavujem nebo. Miesto, kde nepotrebuješ nič hmotné, len svoje pocity, myšlienky... a toho druhého."
Podáš dievčaťu cigaretu.
Ľahne si na trávu, rukou si podoprie hlavu a potiahne si.
Počas toho neprehovoríte ani slovo. Obaja si uvedomujete tento posvätný okamih.
Keď do seba vtiahne posledný kúdoľ dymu a zahasí cigaretu, prehovorí: ,,Páči sa mi, ako vieš svoje myšlienky preniesť do viet. Pri tebe musím vždy nad niečím premýšľať," zasmeje sa. ,,Si skvelý priateľ," podotkne, kamarátsky ťa pobozká na líce a rozuteká sa pomedzi stromy.
Vlastnou cestou.
Netušiac, že TY by si chcel, aby bola Vaša spoločná...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Toto si zapíšem